Bulharsko - Sofia

Sofia 2018 – privítanie Jari v Bulharskom hlavnom meste

Po spoločnosti WizzAir som poškuľoval už dlhšie. Páčil sa mi ich vernostný program “wizz discount

club“. Vedel som že, lietajú z Viedne, Budapešti a nedávno zaviedli aj priame lety z Bratislavy. Prečo to teda hneď nevyskúšať? Vďaka tomu, že sa na internete veľa pohybujem po miestach kde sa kupujú letenky, tak na mňa vyskočila reklama SOFIA za 28 € z Bratislavy. Bolo rozhodnuté ideme s manželkou do Sofie. O tom, že letenka ma nakoniec aj s príplatkom stála ešte menej a čo všetko sme s v Sofii zažili sa dozviete v tomto blogu.

Najprv zopár praktických rád:

Čo potrebujete na návštevu Sofie ? Letenku, ubytovanie, toleranciu, trpezlivosť, nejaké peniaze a

Chrám svätého Alexandra Nevského

ružové okuliare. Sofia je mesto zaľúbencov, ktorí sa neustále držia za ruky, ak jeden zakopne o rozbitý chodníka, aby nepadol na zem.

Sofijčania nie sú smutný, oni sa dívajú na zem pod nohy z praktického dôvodu, aby nezakopli o všadeprítomné prekážky na chodníkoch.

Nikam sa neponáhľajú, ani raz nás nikto nepredbehol na schodisku v metre. Keď sme prišli na autobusovú zastávku po prílete, do odchodu našej linky ostávalo 9 minút. V stánku predo mnou kupovali lístok ešte dvaja ľudia, ale ja už som na radu neprišiel, predavač proste taký nával nestihol a lístok som si kupoval u vodiča autobusu.

Cesta a ubytovanie

K spoločnosti Wizz a lietaniu sa budem venovať v osobitnej kapitole, tak sa so mnou preneste hneď na palubu nového airbusu, pohodlne sa usaďte, ale čo to vidím, do prednej časti nastupujú nejaké známe tváre. Po hladkom štarte som sa šiel pozrieť či ma oči neklamú, ale nie, medzi zhruba dvesto

let nad perinkou.

cestujúcimi sme stretli našich susedov z uličky kde bývame. Zvítali sme sa a dohodli, že sa po pristátí stretneme a dajú nám nejaké dobré rady, kedže sú z Bulharska. Po pristátí, počas cesty metrom sme naozaj dostali vyčerpávajúce infošky z prvej ruky kam ísť, čo ochutnať a napríklad aj, že metro síce začali stavať pred štyridsiatimi rokmi, ale dokončili ho iba pred dvoma. No a dozvedeli sme sa aj prečo všetci domáci nosili na rukách červenobiele náramky. Dnes už viem že sa volajú marteničky a Bulhari nekupujú tieto ozdôbky sami pre seba, ale navzájom si ich darujú.

Prajú si dobré zdravie, úspech a šťastie. Martenice by sa mali nosiť dovtedy, kým neuvidíte rozkvitnutý strom, alebo bociana, potom ich zavesíte na tento strom. Sofiu sme navštívili začiatkom marca a tak sme tento milý zvyk stretávali na každom kroku.

Ešte malá príhoda, pri vstupe do metra, ktoré na letisku malo skôr atribúty nadzemnej dráhy. Pri okienku sme zakúpili jednorazový lístok za 1,30 Leva (0,65 €) a prešli cez turniket, teda všetci okrem mňa. Môj lístok nefungoval, snímač čiarových kódov pípol a oznámil, že mám neplatný lístok. V miernej panike som sa vrátil k okienku a napadlo mi ruské slovo “Nerabotajet“ pričom som tetuše ukazoval lístok. Pani sa nedala vyviesť z miery a bulharsky mi povedala, aby som si lístok vymenil s niekým kto už je za turniketom. Manželka mi teda ponad zavreté dvierka podala svoj lístok a ten mi už otvoril cestu do metra a k ďalším dobrodružstvám ktoré nás čakali.

Asi po 15 minútach sme dorazili do cieľa, rozlúčili sme sa s našimi milými susedmi, popriali si veľa štastia a už sami sme sa vydali na posledný peší úsek nočnou Sofiou k nášmu apartmánu. Technológie nám aj teraz pomohli a pomocou google máp a online navigácie sme o chvíľu prišli presne na adresu, kde už nás čakal Rosen. Mladý chalan asi 20 ročný. Privítal nás obstojnou

angličtinou a potom aj profesionálne ubytoval. Výborný dojem z hladkého letu, stretnutia v lietadle a príjemnej cesty metrom, zavŕšil dizajn a vybavenie nášho apartmánu, ktorý sa po nasledujúce tri dni stal našim prechodným domovom. Vkusne a štýlovo zariadený bytík, priestranná kuchyňa, V obývacej časti veľký L-kový gauč, smart TV, vysokorýchlostný internet. Luxusná kúpeľňa, no a na vysokej pohodlnej posteli v spálni navlečené damaškové obliečky. Zatiaľ to bol najkomfortnejší byt aký som v sieti AIRBNB vyskúšal.

Mesto a pamiatky

Ráno nás privítalo jarné bulharské slnko a podľa predpovede počasia nás čakal polooblačný deň, optimálny na prehliadku mesta. Rozhodli sme sa začať raňajkami, predstavoval som si malú kaviarničku, kávu a croasant. Môj sen sa zhmotnil asi po 200 metroch chôdze, kde sme presne na

takúto kaviarničku, alebo skôr pekárničku narazili. Tu sme si teda dali s Monikou chutné raňajky. Mali sme v pláne peší presun a tak sme kráčali ďalej do centra mesta. V akomsi blogu som sa dočítal že vodiči v Sofii sú hrubí a bezohľadní, že treba dávať pri vstupe na cestu pozor. Túto tézu by som si dovolil vyvrátiť, lebo v našom vesmíre sme stretávali iba pokojných a tolerantných vodičov, ktorí nám vždy dali prednosť, aj keď sme šli mimo prechodu pre chodcov. Najprv sme prešli popri Orlovom moste, kde bola aj naša domáca stanica metra, potom popri Sofijskej univerzite Kliment Ohridski. Tam sme si dali malú prestávku v parku na lavičke. Tu som si po prvý krát bližšie všimol dve veci. Všade okolo nás boli patrné umelecké diela dvoch rôznych žánrov. Tým prvým boli sochy. Sochy všetkých typov pamätníky, moderné umenie, busty až po železného chlapíka čo sedí na zemi a číta noviny. Druhým žánrom boli všadeprítomné grafity, hoci aj na pamätníkoch. Proste akonáhle

Grafity všade kde pozrieš.

bola niekde primeraná plocha, kam sa dalo niečo nastriekať, tak to tam aj bolo. Našli sme, ale aj zopár naozaj parádnych malieb.

Ako som tam tak s Monikou sedel na lavičke a vychutnávali sme prebúdzajúcu sa jar, uvedomil som si jeden zaujímavý pocit. „Keď ideš, neponáhľaš sa, lebo nemáš pevný plán, všetko máš zabezpečené a do ktoréhokoľvek podniku vojdeš máš dosť peňazí, aby si si dal kávu alebo obed“ ...

Ponad stromy sme už ale videli pozlátenú kopulu chrámu, tak sme zamierili tým smerom.

Po príchode na námestie sa nám v plnej kráse a ešte k tomu pekne nasvietená marcovým slnkom ukázala najikonickejšia stavba Sofie Chrám svätého Alexandra Nevského. Ako som pomocou wikipédie zistil, Alexandrovi Nevskému je zasvätených celkom 16 chrámov, jeden z nich dokonca v Prešove. Keď sme si ho dostatočne vypozerali zvonku, zamierili sme aj dnu. Priznám sa, že po skúsenostiach z iných miest som čakal vstupné, vstup do chrámu bol ale pre všetkých zdarma. Až vo vnútri tejto impozantnej stavby som mal možnosť precítiť jej mohutnosť. Z pod najvyššej kopule bol na mohutnej železnej konštrukcii zavesený obrovský, bohato zdobený luster. Všade na stenách boli maľby, na vyčlenených miestach horeli sviečky, ktoré tu zapaľovali domáci aj turisti. V čase našej návštevy sa nekonala žiadna bohoslužba, tak bol interiér osvetlený iba minimálne. Aj tak sme tam posedeli, vychutnali si pokoj a úctu, ktoré toto miesto vyžarovalo. Keď už nám začala byť zima, tak sme šli radšej ešte preskúmať okolie chrámu. Na blízkom námestíčku sa konalo niečo ako blší trh. Dali sa tu kúpiť naozaj prapodivné veci. Predávali tu maľované ikony, starožitnosti, vojenské čiapky, ale dali sa tu kúpiť aj vyznamenania ako ruské tak aj s motívom hákového kríža. Možno sa jednalo o nejakú burzu to som, ale celkom nepochopil. Po žiadnom takomto suveníre som netúžil, tak sme sa presunuli k ďalšej pamiatke, krásnej stavbe s názvom Ruský kostol. Oproti mohutnému chrámu Alexandra Nevského to bola maličká stavba, ale

Ruský kostol

veľmi pekná. Pred vchodom sme stretli aj miestnu žobrácku komunitu. Dve staršie žienky veselo štebotali a poťahovali z cigarety, akonáhle sa priblížila skupinka turistov, schovali cigaretu, nahodili útrpný výraz tváre a natiahli ruku s plastovým pohárom. Keď skupinka prešla, pokračovali v družnom rozhovore a smiechu.

Naše kroky už, ale mierili k jedinej Sofijskej mešite, Baňa Baši zo 16. storočia. Táto sa nachádzala v pomerne rušnej novej časti mesta. Už z diaľky sme videli minaret a potom aj typickú kupolu. V mešite práve prebiehali stavebné práce a tak sme si ju pozreli iba zvonku. Oproti mešite však bola budova, ktorá sa veru dala navštíviť aj zvnútra, bola to Mestská tržnica Hali. Bol práve čas na ďalšie kafíčko a tak sme zavítali dnu. Bolo to veľmi príjemné miesto, predávalo sa tu naozaj všetko, ako sa hovorí od špendlíka po guľomet, ale našli sa tu aj potraviny, ovocie, palacinky a suveníry. Tu som si kúpil aj svoju štvrtú čiapku do zbierky s nápisom v azbuke Bulgaria. Keď som ju kupoval, mohol som si znova naplno vychutnať pohodu a klídek miestnych predavačov. Keď som už konečne našiel stánok kde mali čiapku podľa mojich predstáv, predo mnou si jeden starší pár kupoval suvenír, dve porcelánové figúrky. Dohadovanie, balenie a blokovanie trvalo približne 15 minút. Keď už kupujúci odišli a myslel som, že som na rade tak ešte som nebol. Pani predavačka aj napriek nablokovaniu ešte niečo zapisovala do zošita, s výsledkom však evidentne nebola spokojná tak to všetko škrtla a začala znova, spokojne pritom vo svojej reči nadávala. Až potom som si mohol kúpiť svoj vytúžený suvenír. V kaviarni kde sme si potom dali kávičku, sa nás po prvýkrát čašníčka pýtala odkiaľ sme, že nám skoro rozumie. Toto sa nám potom stávalo pomerne často. Všetci koho sme stretli boli veľmi milý. Klasicky s generáciou do 30 sme sa pohodlne dohodli anglicky, so staršími prevažne po rusky. Snáď po prvý krát som ocenil hodiny ruštiny na základnej a strednej škole, takmer všetky nápisy boli písané azbukou. V jazykovom okienku ešte spomeniem, že prví turisti ktorí nás oslovili, aby sme ich odfotili, bola skupina starších španielok. Vzhľadom na to, že sa práve s manželkou učíme túto reč, hneď som zahutoril „ aaaááá como estas mi amigo.“ Nič duchaplnejšie mi nenapadlo. Ja som to pochopil ako signál od vesmíru, uč sa poctivo španielsky, bude sa ti to hodiť. Z tržnice sme potom zamierili smerom k Levovmu mostu. Keď už hovorím o tých mostoch je to celkom zaujímavé.

Riečka Perlovska

Väčšina hlavných miest vznikla z menších sídiel, ktoré boli na brehoch veľkých riek. Kým Budapešť, Bratislava a Viedeň majú svoj Dunaj, Lodnýn Temžu a aj cez Dublin tečie Liffey. Centrom Sofie netečie žiadna väčšia rieka. Našiel som tu len akýsi potôčik s názvom Perlovska. Možno to súvisí aj s faktom že Sofia je hlavné mesto Bulharska iba od roku 1878, keď si túto pozíciu vydobila od mesta Veliko Tarnovo. V tom čase malo mesto okolo 12.000 obyvateľov.

Po dobrom obede sme usúdili, že sa začneme pomaly vracať na ubytko. Cestou nás ale zlákala obchodná ulička, kde bol jeden módny butik oproti druhému. Pre manželku to bol proste Dysneyland. Na konci tejto uličky sme našli tržnicu Женски пазар (Ženský trh) pod holým nebom. Prevažne sa tu predávala zelenina, ovocie a kvety. Bola to naozaj dlhočizná ulica. Aj tu sa nám stala milá príhoda. Ako novopečený majiteľ čiapky v Bulharských národných farbách s nápisom v azbuke som ju mal samozrejme nasadenú na hlave. Prihovoril sa nám jeden milý predavač a ukazoval nám svoje tradičné keramické hrnce a

Ženský trh

nádoby. Keď sme odchádzali pohotovo dal Monike bulharskú vlajku so slovami “keď pán má čiapku, ty budeš mať vlajku“ Keď sme mu na otázku odkiaľ sme povedali zo Slovenska, normálne sa rozžiaril a veselo nám povedal že sme jeho bratia. Tržnica bola dlhá a miestami aj trošku depresívna, ale to už mohla byť aj únava ktorá na nás začala doliehať. Celá táto ulica končila znova pri Levovom moste, tak sme skonštatovali že teraz už sa naozaj vrátime. Cestou sme ešte našli naozaj pekne vypracované Grafity. Pôvodne sme šli na malú prehliadku mesta a zrazu sme zistili, že šlapeme už osem hodín. Po príchode do aparmánu som tíško zanôtil: „domov, sladký domov“. Večer sme už iba oddychovali a zašli na večeru do blízkej reštaurácie La Pastaria, bola síce talianska, ale bola najbližšie a bulharský šalát tam predsa len mali.