Írsko Dublin – Low cost but maximum experience.

Írsko Dublin – Low cost but maximum experience.

Po štyroch dňoch strávených v Írskej metropole Dubline som uvažoval ako, ho definovať jedným slovom. Senzačný ? - nie, čistý ? - tak to už vôbec nie, Perfektne fungujúci ? - taktiež nie. Nakoniec som do definície vybral až tri slová. Veselý, pohodový a štýlový. Ak máte chuť a chvíľu času, prečítajte si ako som Írsko videl ja svojimi očami.

Veselý
Počas nášho výletu sme stretli niekoľko naozaj veselých ľudí. Za všetkých by som spomenul napríklad taxikára, ktorý nás viezol s nákupom na naše ubytko. Hneď ako sme ku nemu vliezli do auta, sršal vtipom a dobrou náladou. Pýtal sa nás, odkiaľ sme, kedy sme prileteli a dokonca vedel aj kde je Slovensko. Keďže sme bývali v okrajovej štvrti Dublinu, ktorá trošku pripomínala Americký Bronx, pýtal som sa ho, či je táto štvrť bezpečná. On s ľadovým kľudom odpovedal „do Piatku bola, ale odkedy si prišiel, už nie je“, a začal sa smiať svojmu vlastnému vtipu. Bolo to nákazlivé, tak sme sa smiali s ním.
Ďalšieho veselého Íra sme stretli keď sme po celodennom chodení po pamiatkach chceli ešte vidieť prezidentský palác. O budove, ktorá sa podobá na biely dom vo Washingtone sme si v sprievodcovi prečítali, že je otvorená pre verejnosť iba v sobotu, ak teda nie ste Írsky prezident alebo vám neudeľujú Nobelovu cenu. Nevedeli sme kadiaľ ďalej a tak sme sa tohto veselého človeka pýtali na cestu. Spustil triádu anglicko írskeho niečoho, a začal sa sám na svojom preslove smiať. Keď som mu vysvetlil, že sme turisti z ďalekej krajiny, tak sa trošku ukľudnil a prešiel na angličtinu. Ochotne sa s nami vrátil hore schodmi asi 500 metrov a ukázal nám cestu, smiať sa však stále neprestal. Keď som sa ho pýtal, či môžeme ísť k hlavnej ceste cez trávu po lúke, skonštatoval, že my môžeme ísť kadekoľvek a vybuchol do ďalšieho záchvatu smiechu.
No a vrcholný výbuchu smiechu sme zažili v deň, keď sme si naplánovali okružnú jazdu takzvaným

Hop on Hop busom. Farebné dvojposchodové autobusy s otvorenou strechou na hornom poschodí, obiehajú svoje okruhy po pamiatkach v meste a Vy môžete kedykoľvek vystúpiť a zase znova nastúpiť počas celého dňa. Nastúpili sme si takto do jedného z autobusov. Vonku práve pršalo, tak sme neišli hore na vyhliadkovú palubu, ale ostali sme sedieť dole hneď za šoférom. Práve sme sa vracali z návštevy expozície a ochutnávky Telling whiskey destilere a tak sme boli trošku hlučnejší a rozšafnejší. Pri vodičovi na ľavej strane /lebo on sedel na pravej a celý čas išiel v protismere ako aj všetci ostatní šoféri/ boli poukladané letáky o jednotlivých atrakciách a kultúrnych pamiatkach v meste. Boli tam aj jednorázové slúchadlá do audiosprievodcou ktoré síce príliš nefungovali, ale hlavne tam bola obrovská rola papierových utierok. Začali sme teda vymýšľať najrôznejšie teórie načo sú asi v autobuse papierové utierky. Nakoniec zaznel aj názor, že sa pravdepodobne jedná o obrí toaleťák, keby sa niekto v autobuse posral. To už šofér nevydržal začal gestikulovať rukami a čistou

slovenčinou nám vysvetlil, že sa jedná o utierky na sedadlá, ktoré sú na hornom poschodí, aby sa dali poutierať keď prší. Po sekunde zaváhania ešte dodal „Kto by tu, prosím Vás, sral v Autobuse ?“ Na čosme do smiechu vybuchli pre zmenu my. Dali sme sa s nim do reči a poradil nám, že na najbližšej zastávke je podnik kde nám na bare po predložení lístku z tohto autobusu dajú zdarma pol pinty /asi 2 dcl./ Guinnessu. To je ponuka, ktorá sa neodmieta a tak sme sa na najbližšej zastávke s našim veselým krajanom rozlúčili. Na záver tejto časti ešte jedna fotografia. Pri odchode z návštevy pivovaru Guinness som chcel na pamiatku jednu fotku pri ich obrovskej bráne, ktoré boli okolo celého komplexu. Išiel okolo človek, ale nepočkal kým ma priatelia odfotia, ale radšej ma chytil okolo pleca a tak mám fotku s veselým Írom, o ktorom viem iba to, že je veselý.

Pohodový

Všetci domáci, či už to boli rodení Íri alebo prisťahovalci (obsluhovala nás Rumunka, Chorvát,

Slovák nás viezol autobusom a na letisko sme išli v taxíku s Pakistancom), všetci boli nasiaknutí Írskou pohodou, ochotou a kľudom. Ak som napríklad v električke do niekoho drgol, tak sa väčšinou ozvalo iba zdvorilé sorry. Akonáhle ľudia počuli, že naša angličtina nie je práve najlepšia, okamžite spomalili a začali používať jednoduchšie vety. A to nie len personál v obchode kde sme nakupovali, ale aj bežne ľudia na ulici alebo v mestskej doprave. Úplne každý, koho sme sa pýtali na radu, nám ochotne pomohol, ak nevedel pristavil ďalšieho človeka. Hneď v deň nášho príletu sme bezradne stáli na električkovej zastávke a dívali sa striedavo do mapy a na cestovný poriadok. Úplne sám sa nám prihovoril starší pán a pomohol nám zorientovať sa.

Štýlový
Jedna z častí historického centra sa volá Temple Bar. Tu sú postavené tie najštýlovejšie (bohužiaľ aj najprepchatejšie) Írske krčmičky. Každý podnik má typické drevené alebo kamenné priečelie a originálny popis.V meste sme našli aj pomerne veľa holičstiev a na žiadnom nechýbal symbol červeno bielej točiacej sa špirály. Čo sa týka okrajových častí Dublinu mali poväčšinou uniformnú radovú zástavbu a napríklad jednotlivé byty sa líšili iba farbou dverí.