Česko výlet na strechu Jeseníka

Mali sme zámer, že navštívime novú Českú atrakciu, obrovskú konštrukciu týčiacu sa nad dedinkou Dolná Morava na Severe Čiech v Pardubickom okrese. Náš zámer sa nám dokonale podaril a našli sme aj jeden z najkrajších kútov prírody plný zábavy a pohody u našich českých bratov Jesníky. Pozývam Vás teda na krátku exkurziu do tejto čarokrásnej krajiny a prečítajte si čo všetko sa dá zažiť za 2,5 dňa.

Cesta a Ubytovanie
Naša cesta začínala v Galante kde nám navigácia ukazovala 360 km. do cieľa. Trošku mi nesedel časový údaj vyše 4 hodiny, ale neskôr som ho plne pochopil. Cesta až po Olomouc cez Bratislavu a Brno bola úplne pohodová, stále po diaľnici. Za Olomoucom sa už diaľnica zúžila na dvojprúdovku a posledných štyridsať kilometrov sme išli vyše hodinu. Už to bola samá zákruta, dedinka, horský prechod. Okolo pol jednej v noci sme bezpečne dorazili do cieľa kde nás čakala chalúpka ako z rozprávky. Na spodnom poschodí obrovská spoločenská miestnosť s krbom, výborne vybavená kuchyňa. Na poschodí spálne plus komfortná kúpeľňa. Ubytovanie sme zajednávali cez Booking kde všetko prebehlo hladko. Domáci už ani nechcel České koruny, ale úplne mu vyhovovali eurá. Chatka bola dimenzovaná pre 10 ľudí a cena 150 € na deň mi prišla ako primeraná vzhľadom na komfort, ktorý chatka poskytovala. Ak by ste mali záujem tak tu je link:
https://www.booking.com/hotel/cz/chata-roubenka-ostruzna.sk.html

Stezka v oblacích

Našim hlavným cieľom na tomto výlete bolo navštíviť Stezku v oblacích. Stezka sa nachádza vo výške 1116 m.n.m. Jej samotná výška je ešte 55 m. Celkovo sa môžete prejsť po 710 metroch

relatívne širokej drevenej cestičke. Relatívne preto, lebo čím som bol vyššie zdala sa mi užšia a užšia. Ja teda výšky až tak nemusím, ale bral som to celé ako výzvu. Ako bežnú vec to však brali malé deti, ktoré tam lietali ako šarkany a vo výške 55 metrov nad zemou sa prechádzali po sieti akoby nič. Na sieť, ktorá je na samom vrchole stesky, som sa nakoniec postavil tiež, stálo ma to však dosť psychického úsilia. Jednou z atrakcií je aj skratka z jedného poschodia na druhé , kde sa vo voľnom priestore prelieza cez akýsi sieťový rukáv. Tomuto som sa radšej vyhol, nie však môj kamarát, volajme ho Peter ,lebo je to jeho pravé meno. Takže Peter sa so svojou zavalitou postavou, vyše 120 kg živej váhy, s úsmevom na tvári postavil k tunelu a okolití ľudia zdúpneli čo sa bude diať. Jedna Polka sa nesmelo spýtala: „Pán pôjde ?“ a po ráznej odpovedi „Ano pán pôjde“ ustúpila odtiahla aj svoje deti a povedala „Pán prvý“ Peťo nakoniec rukáv preliezol a nemuseli ho hasiči vyprosťovať, čo bol scenár ktorého sme sa trošku obávali. Na poslednú atrakciu, tobogan z vrcholu veže sme sa už nedostali. Spoza kopca sa dotiahol mrak a tak tobogan zavreli, údajne keď sa zvýši vlhkosť ,tak sa v tuneli dosahujú obrovské rýchlosti a na konci toboganu sa to nedá ubrzdiť. Nepomohlo ani naliehanie, že nám to nevadí a že Slováci sa ničoho neboja, dolu sme museli ísť pekne tou istou cestou kade sme prišli. Výhľad na krajinu bol naozaj úchvatný, ja som si však viac užil samotnú cestu hore a hlavne dole.

Kolobežky
Na kopec, kde stojí Steska sme sa vyviezli lanovkou a mali sme zaplatený aj spiatočný lístok, takže to vyzeralo ako logická voľba. Nás však zlákalo čosi iné. Smerom dole viedla ešte jedna cesta dlhšia (vyše 15km) , horšia, po kameňoch a cez hlboký les. Išlo sa však na kolobežkách a tak bolo

rozhodnuté. Prenajali sme si terénne kolobežky, nasadili prilby a pustili sme sa na jeden z najúžasnejších zjazdov aké som zažil. Dole sme síce pri bilancii napočítali o tri oškreté kolená viac ako na kopci, avšak tá cesta, krásny výhľad a prísun čerstvého adrenalínu rozhodne stáli za to. Takmer celá cesta viedla po úpätí kopca, chvíľu sme tlačili (kolobežky) a chvíľu sme sa viezli. V hornej polovici trasy boli všade pri ceste moria čuroriedok , pardón ,kedže sme boli v čechách tak borúvek. Vždy keď sme nachvíľu zastali napríklad sa napiť, alebo cikpauza, tak sme zaparkovali naše tátoše a šli sme sa pásť. Spodný, asi šesť kilometrový úsek bol cez les po asfaltke a tu sme sa už iba viezli, a obdivovali krásu lesa a lesného potoka, ktorý nás spevádzal po zvyšok nášho zjazdu.

Skokanská veža – iba pre silné povahy

Po dobrom obede sme uvažovali, čo by sme podnikli ako ďalší bod programu. Popri ceste nás upútala nafúkaná obrovská trampolína, akú používajú kaskadéri vo filmoch a pri nej postavená veža. Po krátkom hlasovaní sme sa rozhodli, že by niektorí šli aj skočiť. Veža mala dva mostíky, jedn vo výške

4 metre a jeden vo výške 8 metrov. Naši traja odvážlivci si zakúpili tri zoskoky a pod vedením skúsených inštruktorov išli odskúšať svoju odvahu. Prvý skok bol zo 4 metrovej veže. Všetko išlo hladko, kým neprišiel na radu Peter (už som ho spomínal na stezce pri tuneli). Takže, najprv musel trošku upraviť údaj o svojej skutočnej váhe, aby ho vôbec pustili skákať, max. váha bola do 120 kg. Potom musel podpísať nejaký reverz, že teda oni za nič nezodpovedajú a skáče dobrovoľne. No a potom teda skočil. Trampolína zaskučala, prehla sa podozrivo nízko a obsluhujúci personál začal zdesene pobehovať a kontrolovať, či sa niečo nepokazilo. Všetci však mali zakúpené až tri zoskoky a tak sa išlo na 8 metrovú vežu. Domáci zapli pre istotu ešte jeden kompresor a stavil by som sa, že dievčina ktorá kontrolovala lístky ešte aj ručne dofukovala. Keď videli okolostojaci turisti aj domáci kto sa štverá na osem metrovú vežu, zhlukli sa okolo v očakávaní čo bude. Peťo,Ajo aj Dominik samozrejme skočili. Z hľadiska sa ozval zaslúžený potlesk a ovácie. Tento heroický čin natoľko povzbudil aj okolostojacich, že sa na vežu začali všetci hrnúť a skákali ako odušu. Ako skoky prebiehali si môžete pozrieť v priložených videách.

Skok z veže Peťo Vrabec
Skoky z veže Ajo a Dominik

Čertovy kameny a Zlatý Chlum.

Na sobotu sme vybrali po piatkovom adrenalíne, mierne oddychovejší program a navštívili sme mestečko Jeseník. Tu sme sa naobedovali a kedže slnko poriadne pripekalo rozhodovali sme sa ,či pôjdeme na kúpalisko, alebo na túru smer Čertovy kameny. Kúpaliská máme aj u nás doma a tak sme sa rozhodli pre túru. Trošku sme síce podvádzali, lebo lesnou cestou sa dalo dostať až tesne k prírodnému útvaru Čertovy kameny. Je to osamelo stojaca skala nad okolitou krajinou a na vrchole je malá plošina, kde sa dá rozhliadnuť po okolí. Prvý šli hore synovia a ja som ich fotil. Po fotke som si povzdychol a začal som sa aj ja štverať na vrchol. Výšky nie sú zrovna vec čo zbožňujem najviac na svete a tak som si asi v polovici cesty pridŕžajúc sa reťazí začal hundrať citujem „Skur..ná robota čo tu vlastne robím“. Keď som sa doštveral navrchol, triaška v mojom žalúdku dosahovala maximum. Rýchlo som urobil selfinu a chcel som zliesť dole. Úzku cestu nám však zahatali dvaja mladí ľudia. Dievčina zaštebotala, „Ahoj aj vy ste Slováci ? Jéj veď vy ste z Galanty ako my“. A tak sme na vrchole hory o rozlohe asi 2 metre štvorcové vzdialenej skoro 400 km od nášho rodného mesta stretli spoluobčanov z Galanty. Ešte sme sa pýtali ako nás spoznali, chalan skonštatoval ,že podľa tej „Skurv..ej roboty“.
Kedže sme turisti a chceli sme svojej povesti dostáť, tak nás krátka návšteva asi 300m. vzdialenej skalnej vyhliadky vôbec neuspokojila. Nablízku sa nachádzala ešte jedna rozhľadňa s názvom Zlatý Chlum. V hospode nám povedali, že je to príjemná prechádzka lesným chodníčkom po modrej značke a podozrivo sa pri tom usmievali. Ono to naozaj nebolo ďalej ako kilometer, ale kompletne

stále do kopca približne 45 stupňov. Keď sme sa po asi hodine celí dopachtení vyštverali na kopec pri rozhľadni nás čakalo naozaj milé prekvapenie vo forme otvoreného bufetu. Občerstvili sme sa teda každý podľa možností šoféri a deti kofolu ostatní pivo. No a najväčším prekvapením bolo ,že pri Zlatom Chlumci čapovali Slovenského Zlatého Bažanta. Všetci čo ho pili skonštatovali ,že tu v Česku vedia aj to Slovenské pivo načapovať lepšie, podľa mňa to bolo povedané z extrémneho vyčerpania a dehydratácie organizmu. Na rozhľadňu viedlo niečo vyše 130 schodov a tak sme sa pustili zdolať aj túto prekážku. Kedže počasie bolo naozaj slnečné odmenou nám bol nádherný výhľad na celé okolie. To že sme tam znova stretli ľudí z Galanty už sme ani nepovažovali za čudné.

Na spiatočnej ceste keď sme boli asi v polovici stúpaku sme, stretli milú českú rodinku, zúfalý otec sa nás pýta “že už je to jen kousek, řekňete, potřebuju to slyšet“ a potlačil slzu vyčerpania. Po informácii, že hore je otvorený bufet sa mu ale vrátila iskra do oka.

Potraviny u deda a hasičšká zábava.

V dedinke Ostružiná ,kde sme bývali boli iba jedny potraviny a tak sme sa mali možnosť zoznámiť aj s miestnym šoumenom, nazvime ho „Dedo Predavač“. Pri prvom nákupe sme chceli kúpiť šišky posypané práškovým cukrom na raňajky a z deda vypadlo: „Pánové ale víte že bílý prášek je nelegální“, A potom už sa nezastavil a dával jednu perlu za druhou. Keď som napríklad povedal, že by som rád vyskúšal jahodový jogurt, jeho pohotová odpoveď bola „Jak vyskúšal to je vyskúšané“. No najviac sme sa pobavili, keď pani čo nakupovala po nás si vypýtala svoju objednanú igelitku plnú rožkov a skonštatovala, že celú noc nemohla spať a bola nervózna, lebo obchod bol otvorený iba doobeda. Dedovi viac nebolo treba a jeho trefná odpoveď: „Jó paní ja sem taky nemoh spát tolik sem se na Vás tešil, celou noc sem si odkopával perinu a teďka mne bolej kotníčky“. Keď sme sa dorehotali a rozlúčili ,ešte nás dedo pozval na večernú hasičskú zábavu, ktorá bude na miestnom buzerplace (parkovisko pred obecným úradom). Pozvanie sme samozrejme radi prijali. Po západe slnka sme si teda s miestnymi pozreli úžasný kultúrny program, ktorý pre nás pripravili miestne ženičky. Proste holky od 30 do 70 rokov predviedli v troch vstupoch parádne tanečné čísla, keď dali Abbu a potom elektroswing tak roztancovali celé parkovisko. Pivo bolo dobré, kapela hrala staré nám známe hity od kapiel ako Olympik, Turbo, Neckař, Gott, Vondráčková ale dali aj Smatanovú a Paľa Haberu. Kedže sme boli ďaleko od domova , nikto nás tam nepoznal a ráno sme odchádzali, tak sme sa všetci neuveriteľne dobre bavili.

V deň odchodu sme mali v pláne pozrieť si ešte prečerpávaciu nádrž Dlouhé Stráňe. V príručke cestovateľa sme sa dočítali že : „Přečerpávací vodní elektrárma Dlouhé stráně se v roce 2005 zařadila mezi 7 největších divů České republiky (www.idnes.cz). Stanula tak mezi nejvýznamnějšími českými památkami jako jsou Hrad Karlštejn, Pražský hrad nebo Zámek Hluboká. V samotném finále hlasovací soutěže se stala dokonce největším Divem České republiky, když pro ni hlasovalo celkem 119 158 občanů. Dlouhé stráně jsou jednou z nejnavštěvovanějších turistických zajímavostí v Jeseníkách “

Prepočítali sme sa však v jednej veci, lístky na prehliadku elektrárne už boli vypredané a cesta k hornej nádrži je celodenná túra a na to sme už nemali čas, keďže nás čakala štvorhodinová cesta domov. Toto je teda presne to miesto, kde budeme pri budúcej návšteve Jeseníkov pokračovať.