Neradi
Prišiel čas na prvé doplnenie
paliva. Vyhliadli sme si väčšiu benzínku pri ceste a zastavili
sme pri stojanoch. Hotovosť Srbských dinárov sme mali obmedzenú,
mýtne bolo drahšie ako sme predpokladali a tak sme plánovali
tankovať na kreditku. Na každom stojane však visela ručne napísaná
tabuľka CREDITCARD – Neradi. Pre istotu sme sa pýtali aj obsluhy
či sa dá tankovať na kartu, odpoveďou nám bolo pokrčenie
plecami a už známe „Neradi.“
„Fuj to je neochota, ale ani sa im
veľmi nečudujem,“skonštatoval som. Ak si aj Srbské banky berú
za platbu kartou také poplatky ako naše, tak sa im ani nedivím, že
sú neradi, keď ľudia platia kartou. Poskladali sme hotovosť a
natankovali aspoň tie autá ktoré boli najsuchšie. Ľubo nám
samozrejme pripomenul ,že on nemá problém, lebo má osemdesiat
litrovú nádrž a prejde celú cestu na jedno tankovanie. Ďalšia čerpacia stanica bola
vzdialená skoro deväťdesiat kilometrov, takže cesta
benzínových vozidiel sa niesla v duchu modlitieb aby sme tam dorazili.
V hlave sa mi premietal obraz ľudí tlačiacich auto, ktorý však
nebol tu v Srbsku až tak nereálny.
Krásna veľká benzínová pumpa nás
vítala svojou vysvietenou atikou na ktorej dominovala mušľa.
Tešili sme sa ako malé deti. Ihneď sme sa popristavovali k
stojanom a začali tankovať. Všetci sme dali plnú nádrž, aby sme
už najbližšie tankovali až v Bulharsku. Hrdo sme kráčali k
pokladni a každý držal v ruke kreditku. Okrem Ľuba,ktorý má ako
viete osemdesiat litrovú nádrž. Skoro sme spadli z nôh keď pri
pokladni bol veľký, tentokrát už na počítači napísaný oznam
VISA, MAESTRO NERADI. Prvý chcel zaplatiť Jano, podal kartu
unavenému Srbovi za pultom. Ten mu ju hneď vrátil ukázal na
tabuľu a dôrazne odrapotal „Neradi.“ To už na nás bolo
príliš, svorne sme začali po slovensky nadávať a rozčuľovať
sa, že čo je to tu za zapadákov, keď aj na takejto veľkej pumpe sú
neochotní prijať platbu kartou. Nič sa však nedalo robiť benzín
bol v nádržiach a my sme dináre proste nemali. Nakoniec sme sa
dohodli ,že zoberie aj eurá, síce v brutálnom kurze ,ale aspoň
nejaký ústupok nám urobil. Doteraz som bol presvedčený o
vrcholnej neochote pumpárov v Srbsku, ale až pri písaní tohoto
článku ma napadlo výraz „Neradi“ preložiť zo srbštiny do
slovenčiny. Výsledok ma prekvapil a týmto sa obsluhe čerpacích
staníc ospravedlňujem. Neradi = Nefunguje. Na benzínke som si aj
napriek varovaniu skúsenejších kúpil chutne vyzerajúcu bagetu
zabalenú v celofáne. Dobre si ju zapamätajte, bude o nej ešte reč.
Na toalete som ešte musel odfotiť tabuľku, ktorá oznamovala, že
sa nejedná o pitnú vodu. Naša cesta Srbskom pokračovala ďalej už
bez väčších incidentov.
Bulharsko
Hranice do Bulharska sme prechádzali
okolo druhej hodiny rannej. Napriek tomuto času tu bolo pomerne
rušno a čakali sme v kolóne asi tridsiatich áut. Boli sme na
rovine a nechcelo sa nám zakaždým autá štartovať, tak sme
zapojili ľudské sily a posunovali sme až ku kontrolnému
stanovisku. Prechod cez hranice bol bezproblémový. Za colnicou nás
čakalo prekvapenie vo forme dezinfekcie podvozku vozidla, asi kvôli
vtáčej chrípke. Od priekupníkov sme si kúpili oficiálnu
diaľničnú nálepku a mohli sme vyraziť na posledný, aj keď nie
najkratší úsek našej cesty.
Druhá hliadka – kolegovia
Prechod cez Bulharsko začína v
horskom pásme a cesta sa kľukatí cez niekoľko dediniek. V
uzavretej obci majú Bulhari povolenú päťdesiatku. Bolo takmer pol
štvrtej ráno a tak sme si z dopravných predpisov nerobili ťažkú
hlavu. Kolónu viedol Ľubo čo má osemdesiat litrovú nádrž a
rýchle auto. Takže nešiel normálne po ceste, ale vlastne letel
nízko nad zemou. Išli sme priemerne deväťdesiat kilometrovou
rýchlosťou a jemu bolo jedno či v obci alebo mimo. V jednej
dedinke však bola hliadka. Samozrejme že merali rýchlosť. Ľubo
na C-osmičke prefrčal okolo nich, ale druhé auto kolóny už
stihli zastaviť. Za ním sa nenápadne zoradili zostávajúce tri
posádky. Čakali sme čo bude. Štefana (šoféra z prvého auta) si hliadka zobrala na bok a
o niečom sa s ním dohadovali. Najprv pokojne. Rozhovor však
postupne naberal na gestikulácii z oboch strán. Števo väčšinou
krčil plecami a policajti už dosť dôrazne vysvetľovali, že
určite neišiel predpísanou rýchlosťou. Z posledného auta v
kolóne vystúpil Peťo policajt a pomaly sa priblížil ku
diskutujúcej skupinke. Nevideli sme čo sa dialo, ale asi za desať
sekúnd ich hliadka oboch poslala do áut. Naša minikolóna sa pohla
ďalej a všetci sme boli zvedaví čo sa vlastne udialo. Na
najbližšom odpočívadle sme sa to aj dozvedeli. Števo nám najprv
vysvetľoval, že sa to snažil hrať na: „Nerozumiem Vám ani
slovo.“
Táto taktika sa však neosvedčila a
policajti boli čoraz nervóznejší. Peter vsadil všetko vabank.
„Prišiel som tam a ukázal som im
slovenský služobák. Nemali sme čo stratiť.“ Dnes už sa
nedozvieme či na Bulharov zapôsobila jeho kuráž, alebo drzosť.
Zlé jazyky sa dohadujú, čo im to vlastne ukázal. Isté však bolo, že sme tentokrát odišli bez pokuty a ušetrené Levy sme mohli
minúť na príjemnejšie veci.
Sofia – tretia hliadka
Okolo hlavného mesta Bulharska vedú
dva obchvaty, južný a severný. My sme zvolili severný a veru
zvolili sme zle. Cesta bola v rekonštrukcii a miestami
sme sa museli vliecť štyridsiatkou. Únava však už bola veľká a
noha na plyne ťažká. Keď som pri ceste zbadal rovnomerne sa
pohybovať svetelný lúč inštinktívne som pozrel na tachometer,
ručička sa blížila k osemdesiatke. Bol som na čele kolóny a tak
zastavili mňa.
„Uff to bude problém asi zase
merali,“ Pomyslel som si.
Vystúpil som z auta a podal som
policajtovi všetky doklady aj voucher o ubytovaní. Keď uvidí, že
ideme dovolenkovať v jeho krajine, hádam bude zhovievavejší.
Ostatní zastavovali okolo nás a
policajné auto sme doslova obkľúčili.
„Hajde,“ Volal na nich príslušník
a rukou gestikuloval aby šli ďalej. Autá však stáli a z každého
začali vystupovať ľudia a pomaly išli ku nám. Bulhar ukradomky
pozrel na svojho kolegu v aute, ktorý tam spokojne spal. „To Vaši
?“ spýtal sa už nie celkom pokojne. „Naši,“ odpovedal som a
niečo mi vravelo že to celé dopadne celkom dobre. Policajt mi
vrátil papiere a jednoslovnou vetou sa opýtal.„Vineta ?“ Znova
som mu podal papiere nech si nájde vinetu, veď čo ja viem čo si
on pod týmto slovom predstavuje ? Doklady odmietol a znova sa opýtal
„Vineta ?“ a začal obchádzať auto. Dali sme hlavy dohromady a
dumali sme čo to od nás chce. „Nebude to diaľničná známka ?“
zahundral ktosi. „Jasné vyskúšajme.“ Ospalému Bulharovi sme
ukázali že diaľničnú máme nalepenú pod slovenskou a českou
známkou. Posvietil si baterkou a evidentne ostal spokojný. „Kuda
idete ?“ opýtal sa ešte keď už sme nasadali do áut. „More
Burgas.“ Zaznela odpoveď. Kývol nám a pre istotu zaliezol do
svojho auta.
Odpočívadlo Makgonalgc
Únava však začala na nás doliehať
čoraz viac a tak tesne po štvrtej sme hlasovaním väčšiny
vybrali odpočívadlo, kde sa šoféri trochu vyspia. Našli sme
jednu z kuriozitiek našej cesty, Bulharský Makgonalgc. Bol však
zavretý čo vzhľadom k pokročilému času nebolo nič neobvyklé.
Aspoň sme sa teda pri ňom vyfotili.
Podojedali sme niečo málo zo zásob,
ja konkrétne srbskú bagetu. Zaliezli sme do áut a každý sa
snažil odpočívať ako vedel. Spali všetci okrem našich mladých
ktorí predriemali cestu cez nudné oblasti Srbska a Bulharska. Mali
teda energie nadbytok. Keďže sa v skupine vyskytovali príslušníci
oboch pohlaví tak sa začali páviť. Naozaj páviť a nie páriť.
Keď si zdriemnete po pätnástich hodinách šoférovania a po
pätnástich minútach sa zobudíte, tak verte že váš mozog hneď
nepracuje ako by mal. Pomaly som sa preberal z polospánku a mierne
otvoril oči, uvidel som červené svetielko, ktoré na okamih
zažiarilo a hneď zase zhaslo. Celé sa to opakovalo dokola a to ma
prebralo. Na moje sklamanie nešlo o žiadne UFO, ale iba Jano
fajčil pri našom aute, tiež nemohol spať. Tak sme sa dali do reči
a skonštatovali sme že dosť bolo spánku. Našli sme si novú
zábavku. Začali sme fotiť našich priateľov ako si užívajú v
hladine Alfa. Všetko sa nám darilo a aj sme urobili pár výborných
záberov.
Avšak, avšak policajti a Chuck Norris
nikdy nespia. Keď sme sa priplížili k Oplu Petra policajta a
chystali sa mu bleskom fotoaparátu spríjemniť snenie, on sa
nenápadne oprel o trúbu na volante svojho auta. Mohutné zakvílenie
klaksónu preťalo bulharské nočné ticho na parkovisku. Ja s Janom sme
uskočili a on sa pustil do nefalšovaného škodoradostného
smiechu. Trúbenie neostalo bez odozvy a postupne sa začali budiť
aj ostatní členovia našej výpravy. Nie však len oni. Z okolitých
áut začali vykukovať aj nespokojní Nemci, Turci, Srbi a tak sme
sa radšej rýchlo vydali ďalej za našim cieľom. Keď sa neskôr
zisťovalo, prečo sme tak náhle odfrčali s odpočívadla, vyšiel
som s tvrdením že Jano proste hlasno fajčil a všetkých pobudil.
Ujalo sa to a dodnes keď fajčí, ho napomíname aby nerobil taký
hluk.
Komentáre
Zverejnenie komentára