Príprava
Vybrať letovisko pre dvadsaťtri
priateľov vo veku od 6 do 54 rokov, nebolo veru vôbec jednoduché.
Absolvovali sme niekoľko stretnutí, kde sme sa väčšinou dohodli,
že najbližšie sa dohodneme. Nakoniec sa to však podarilo a
cieľová destinácia bola určená. Pri objednávaní zájazdu sa
nás pýtali aká sme cestovná agentúra. Horúčkovité prípravy
mohli započať. V deň odchodu bolo za sebou zoradených päť áut
plne naložených batožinou a nedočkavými pasažiermi. Naša cesta
sa začala. To čo sme na nej zažili sa Vám budem snažiť
priblížiť v nasledujúcich riadkoch.
Maďarsko
Na cestu sme sa vypravili okolo
desiatej doobeda a podľa prepočtov mala trvať približne dvadsať
hodín. Slovensko-Maďarské hranice zívali prázdnotou. Po vstupe
do šengenského priestoru sa colníci kamsi stratili. Na prechod cez
krajinu sme zvolili cesty prvej triedy aby sme sa vyhli diaľnici.
pokračovať v ceste. Keď sme si sadali do auta. Ľubo mi hovorí. „Počuj na tom poli, nebola to marihuana ?“
Docvaklo mi kde som už tú rastlinu
videl, na odznakoch, na tričkách a celkom nedávno v krimi
novinách. Fičali sme ďalej smer juhovýchod.
Kečupová večera
V neskorších poobedných hodinách
prišiel čas na prvú dlhšiu plánovanú zastávku. Chceli sme sa
navečerať a oddýchnuť si ešte na území Maďarska. Boli sme
aspoň čiastočne jazykovo vybavený a maďarská kuchyňa je celkom
fajn. Asi tridsať kilometrov pred hranicami so Srbskom sme sa
zastavili pri pekne vyzerajúcej Čárde. Na terase boli práve dva
veľké stoly okolo ktorých sa pohodlne usadila celá naša početná
skupina. Práve sa tu konala miestna rodinná oslava a tak sme to
mali aj s typickou cimbalovou muzikou. Pri každom stole sedel jeden
človek čo vedel reč našich južných susedov a mohlo sa začať
objednávanie. Strhla sa pravá a nefalšovaná trhovnícka
trma-vrma.
„Čo je to Paradicsomleves ?“
„Mám si dať rántotselet ?“
„Aha Krumplifózalék nie je to
nadávka ?“
Postupne sme sa snažili poobjednávať
pre každého niečo iné. Ak by to nevyšlo tak sme si porcie
plánovali povymieňať. Obsluhujúci čašník mal z nás trochu
veľkú hlavu ale nakoniec všetko zapísal a asi aj pochopil.
Oznámil nám, že vzhľadom na veľkosť objednávky budeme čakať
asi tridsať minút. O chvíľu nám priniesol objednané nápoje a
hneď sa nám lepšie čakalo. Po avizovanej polhodine nám začal
obsluhujúci peronál nosiť jedlá. Všetko vyzeralo dobre, a jedna
vôňa sa miesila s druhou. Takmer každý bol so svojou porciou
spokojný až na Petra. Všetci čo ho poznáme vieme o jeho
striktnom dodržiavaní pravidla oddelenej stravy. Mäso má byť
oddelené od prílohy centimetrovou medzerou a tanier nesmie
obsahovať žiadnu kapustu, kečup, horčicu proste žiadnu inú
prílohu. Zo všetkého najviac vždy zdôrazňuje „Žiadny kečup.“
Pri objednávke to čašníkovi osobitne prízvukoval. Boli sme však
už hodne na juhu a v chaose ktorý sme vytvorili si to maďar asi
zle vysvetlil. Proste Petrova porcia obsahovala chutne vyzerajúce
zemiaky, krásny kus bravčového mäsa a všetko to bolo podliate
dvojitou dávkou kečupu. Keď porcia spočinula na stole a nebolo
pochýb že pre koho je určená, Peter najprv začal meniť farby z
bielej na červenú potom na zelenú a nadávať, až sme mali obavy
aby mu naši hostitelia predsa len niečo neporozumeli. Našťastie
sa našla dobrá duša, ktorá si s ním jedlo vymenila. Odvtedy ho
vždy provokujeme či si nedá extra porciu kečupu k čomukoľvek.
Srbsko
Okolo šiestej poobede sme dorazili na
hranicu Srbska. Čakal nás prvý prechod cez colnicu. Na priechode
išlo všetko hladko a nebola veľká kolóna. Všetci sme prešli a
hneď za hranicami sme si šli zmeniť peniaze. Brali sme sumu len
presne na jedno tankovanie a mýtne poplatky. Nemali sme v pláne
nikde stáť, čakal nás nočný prechod. Pri vystupovaní sme si
nemohli nevšimnúť povznesenej nálady posádky jedného z našich
áut.
„Fraňa Kráľa, že ktorý je Fraňa
Kráľa.“ opakovali dokola a pokaždé dostali záchvat smiechu.
Keď sa už dorehotali, vysvetlili nám,
že colník si zobral ich pasy a postupne kontroloval každého
pasažiera. Pri pohľade do posledného pasu omylom neprečítal meno
ale adresu. „Fraňa Kráľa 16.“
Našťastie bol to chápavý colník a
nechal si vysvetliť že sme Fraňa Kráľa nezabudli na Slovensku
ani nemáme falošný pas, ale dvaja z našich súpútnikov tam majú
jednoducho trvalý pobyt.
Prvá hliadka – Al Kaida
Pri šoférovaní sme sa podľa
možností striedali. Práve v Srbsku sme sa prvýkrát menili. V
aute kde zabudli Fraňa Kráľa sa za volant posadil Vilo a viedol
našu kolónu cez prvé Srbské dedinky a mestečká.
Hneď v prvej ho zastavila policajná
hliadka. Išli sme predpisovo a tak sa jednalo len o bežnú kontrolu
dokladov. Trošku nás zarazilo, že jeden z členov cestnej kontroly
má v rukách samopal značky kalašnikov. Vilo zdvorilo podal pas a
začal sa uškŕňať. Policajt sa pozrel do pasu potom na vodiča
zase do pasu. Niečo sa mu nezdalo. Vilo to už nevydržal a povedal
úplne jednoduchú vetu „Usáma ?“
Príslušník ozbrojenej stráže mal
dobrú náladu a ukázal Vilovu fotku aj kolegovi zo samopalom.
Obaja sa začali smiať, vrátili mu
doklady a kývli aby sme pokračovali v ceste. Na najbližšej
benzínovej pumpe Vilov pas koloval z ruky do ruky a všetci sme
obdivovali jeho pätnásť rokov starú fotku. Svorne sme
skonštatovali, že chýba mu len turban a samopal. Po pár
kilometroch sme sa konečne dostali na diaľnicu a naša cesta sa
mohla mierne zrýchliť. Teda sme si to mysleli.
Komentáre
Zverejnenie komentára