Bulharsko autom 3.časť.

Ranná zastávka

Po rozvidnení sa šoférom trošku uľavilo. Predsa len je lepšie vnímať svet keď je osvetlený žiariacim čiernomorským slnkom, ktoré nás malo hriať aj nasledujúcich štrnásť dní. Únava síce bola veľká ale mali sme pred sebou posledných približne stopäťdesiat kilometrov, brnkačka...

Ale asi po dvadsiatich minútach ranného putovania, som vyslal do vysielačky súrnu požiadavku na zastávku pri akomkoľvek mieste, kde bude možné ísť na záchod. „Najlepšie aj s toaleťákom,“

pomyslel som si. Srbská bageta sa začala pýtať von, a pomerne naliehavo. Našťastie boli všetci anjeli pri mne a o chvíľu sme už parkovali pri neveľkom bufete. Už mi bolo jedno či tam majú alebo nemajú toaletný papier. Schmatol som časopis čo bol poruke a vyrazil. Posádku auta som ešte poprosil aby si objednali aspoň kávu nech si o Slovákoch nemyslia že sa do slušného podniku prídu iba … na toaletu. Akoby nič som vbehol dnu a zamieril rovno k toaletám. Bola to menšia stavba kruhovitého pôdorysu. Kuchyňa a toalety boli v strede a všade naokolo sedeli hostia. Na skorú rannú hodinu to tu majú dosť nabité, pomyslel som si a o pár sekúnd už som šťastne sedel na porceláne. Spolu so svetlom sa zapol aj veľký hlučný ventilátor ktorý spoľahlivo odvádzal všetky prípadné pachy z tejto malej kabínky, kde by inak hrozilo udusenie merkaptanom. Bageta odstáta na Srbskej pumpe ktoviekoľko dní nesklamala. Drala sa von hlučne a smradľavo. Napadlo ma prirovnanie jedného môjho známeho “Fuj to je smrad šak to moselo být h...o už keď si to jedou.“ Ešteže tam bol ten ventilátor. Toaleta bola slušne vybavená a bol tu kupodivu aj papier. O pár minút som spokojne vyšiel von. Akonáhle som však vkročil do jedálne všetky oči sa zavesili na mňa. Nechápal som, pri ktoromsi stole sa ozvalo „Fuj mein got.“ Až keď som vychádzal z budovy všimol som si zaujímavé riešenie odvetrávacieho systému od bulharských stavebníkov. Ventilátor z WC totiž ústil priamo do jedálne a hrdo sa týčil nad jedným stolom. Pri ktorom ktovie prečo už nikto nesedel. Rýchlo sme teda podopíjali kávy a vypadli preč.

Perfektný obchvat Burgasu – alebo nech žije GPS

Okolo ôsmej hodiny rannej sme sa blížili k Burgasu. Vedeli sme že sa jedná o jedno z najväčších miest na pobreží a tak sme tam predpokladali rannú dopravnú špičku. Boli sme vybavený dvoma štandardnými automapami a piatimi navigáciami GPS. Zasadlo konzílium a rozhodli sme sa pre obídenie mesta po cestách druhej a tretej triedy. Všetci súhlasili, len Vilo bol proti, vraj to nedopadne dobre a že budeme blúdiť. Skonštatovali sme že je pesimista a vedenie kolóny sme predali Ľubovi, ktorý mal okrem veľkej nádrže aj najnovšie mapy v navigácii a na palube dvoch schopných navigátorov Janku a Petra. Odbočili sme teda na vedľajšie cesty a všetci sme horeli nedočkavosťou kedy už uvidíme more. Delilo nás od neho asi tridsať kilometrov. Neskôr sa ukázalo že najdlhších na našej ceste. Všetko začínalo sľubne, cesta bola dobrá iba kde tu výmoľ. Podľa mapy sme mali prejsť ešte cez dedinku Kableškovo. Tu už to bolo dramatickejšie. Bola to takmer poľná cesta kde sa zmestilo iba jedno auto. Keď sme konečne prišli do dediny, pri autoznačke Kableschovo ma upútala aj druhá značka. Nápadne pripomínala tú pri ktorej nám v autoškole hovorili slepá ulica. Staršia pani čo na malom námestíčku pásla kozy sa nechápavo pozerala na kolónu piatich zahraničných áut čo sa valila cez jej domov. Celkovo tu bolo asi dvadsať domov a skutočne sa jednalo o slepú dedinu. Otočili sme sa teda na spiatočnú cestu, zakývali sme pani ktorá pásla kozy a vrátili sa na cestu kde sa aspoň zmestili dve autá. Navigácia nám prepočítala novú trasu a tak sme zatiaľ neznechutený týmto malým fópa pokračovali ďalej. Onedlho sme sa ocitli na ceste z dlaždíc. Tu už sme začali tušiť že všetko nebude presne tak ako sme si to naplánovali. Po drkotavej ceste sme šli asi päť kilometrov a keď sa cesta stočila smerom od pobrežia, začali sme podliehať panike. Onedlho sme sa však vrátili do správneho kurzu. Ocitli sme sa na sídlisku ktoré svojim koloritom vzdialene pripomínalo Luník 9. Navigácia nás posielala poza paneláky na cestu ktorá bola absolútne rozbitá. Prešli sme asi päťdesiat metrov čakajúc na zázrak, ale znova sme sa museli otočiť. Dohodli sme sa že pôjdeme už len po cestách prvej triedy aj keby to malo byť dlhšie. Ďalej sme teda šli po relatívne dobrej ceste, len nám bolo podozrivé prečo tu parkuje toľko stavebných mechanizmov. Ochvíľu sme sa to aj dozvedeli. Krásna široká cesta tu mala byť, možno o rok. Jazda sa zúžila do jedného jazdného pruhu a my sme sa k nášmu letovisku blížili po nefalšovanom bulharskom štrku. Pravdepodobne sa jednalo o základ budúcej vozovky. Bolo to pekelných desať kilometrov. Do hlavy sa mi už natískali myšlienky že ako bude vyzerať náš hotel, keď ku nemu vedie takáto cesta. Potom však nasledovalo prekvapenie. Vyšli sme na krásnu širokú cestu a posledných 300 metrov do Primorska sme už išli ako v bavlnke. Hneď po odstavení áut sme sa vrhli na Ľuba akú to má mapu. Všetko vyzeralo v poriadku. Boli to najaktuálnejšie mapy, len pri súbore Bulharska bolo malým písmom dopísané. „Studie budoucích silnic.“

Ňama a Ima nie sú Bulharské sestry.

Keď sme už konečne zaparkovali naše statočné tátoše, chceli sme sa ubytovať. Miestny Bulhar čo to tam evidentne organizoval, nám oznámil že sme prišli skoro. Naše apartmány vraj budú pripravené najskôr o druhej poobede. Pozrel som na hodinky, blikalo tam 8:30 ráno. Rezignovaní a zničení sme sa pobrali hľadať si pod zub nejakú miestnu špecialitu. Priamo oproti komplexu kde sme zatiaľ neboli ubytovaní, bola garáž s malou terasou a hrdým nápisom MECHANA. Pozreli sme na seba a povedali sme si: „Prečo nie ?“ Zo sprievodcu sme vedeli že MECHANA je malá forma reštaurácie, a dá sa tam celkom chutne aj lacno najesť. Pohodlne sme sa teda usadili. Prostredie bolo čisté a útulné, očividne sme boli prví ranní hostia. Okamžite pricupitala mladá servírka a rozdala nám jedálne lístky. Chvíľu sme sa orientovali v Azbuke ale nakoniec sme sa rozhodli pre osvedčenú klasiku. Pri stole sme sedeli traja, ostatný išli k moru.

„Určite chcem ochutnať Tarator. je to vraj studená polievka s uhorkou a kôprom.“ Dôrazne som oznámil priateľom svoju prvú požiadavku na miestnu kuchyňu.

„Prosíme si tri krát Tarator,“ objednával Peter.

„Ima,“ oznámila nám servírka a krútila hlavou z boka na bok.

„Čo vraví ?“

„Že nemá, je ráno polievky majú asi len na obed,“ konštatoval Marek.

„Tak potom tri krát šopský šalát,“ nedal sa prvotným neúspechom odradiť Peter.

„Ima“, spokojne kyvkala hlavou servírka.

„To snáď nie,“ zamračil sa Peter a študoval ďalej ponuku jedál.

„Pilačko na scara a kartofli,“ oznámil jej svoju poslednú voľbu a prstom jej to pri tom ukazoval v jedálnom lístku čo vlastne objednáva.

Po odpovedi „Ima“ stratil trpezlivosť, prešiel do tikania a sucho ukončil objednávanie.

„Vieš čo moja, tak nám aspoň prines tri pivá, keď sme si sem už sadli.“

Servírka veselo odpovedala „Da“ a odišla do kuchyne.

O chvíľu sme mali na stole tri veľké orosené pivá značky Burgasko. Nebola to síce Plzeň, ale po dvadsiatich hodinách šoférovania a pri stúpajúcej teplote okolia nám pripadalo celkom osviežujúce. Debata pri stole sa točila okolo čudnej Bulharskej pohostinnosti.

Aké však bolo naše prekvapenie keď nám Aňa, tak sa servírka volala, začala nosiť na stôl. Najskôr tri studené polievky. Ešte sme nezavreli ústa od prekvapenia a už sme tam mali tri obrovské porcie šopského šalátu. S grilovaním kuraťom so zemiakmi jej pomohla aj kolegyňa. Na stôl sa nám už nezmestila ani soľnička. Aňa zaštebotala niečo ako dobrú chuť a so záujmom sledovala čo budeme s toľkým jedlom robiť. Pozreli sme na seba a od únavy sme sa už ani nesmiali. Losovali sme kto pôjde na pláž hľadať zvyšok skupiny, aby nám pomohli s jedlom. Až neskôr nám Slováci čo tu boli ubytovaný pred nami ozrejmili, že „Ima“ znamená Áno, ale Bulhari pri tom kývajú hlavou, podobne ako keď sa u nás hovorí nie.