Poľsko – Varšava

V máji 2015 som mal možnosť s priateľmi navštíviť metropolu nášho severného suseda Varšavu.
Manželka tam mala kozmetický kongres, tak sme sa pridali ako doprovod. Povedali sme si, že preskúmame toto pre mňa neznáme mesto. V turistických sprievodcoch som si pozrel základné informácie, do tabletu som si stiahol mapy metra a centra mesta, plus turistické informácie. To čo nás však čakalo, na to sme neboli pripravený.

Cesta a príchod.

Transport organizovala maďarská časť firmy pre ktorú manželka pracovala a tak sme sa hneď po nastúpení ocitli v medzinárodnom prostredí. Kedže sa jednalo o firemnú akciu, alkohol tiekol potokom, čo však spôsobovalo časté zástavky a náš plánovaný príchod sa z 19:00 presunul až ďaleko za jedenástu hodinu večer. Celkovo cesta od Čadce do Varšavy bola dosť čudná, chvíľami som mal pocit, že ideme po diaľnici, ale každú chvíľu sme stáli na semafóroch. No proste cesta bola hodne, hodne dlhá. Po príchode na miesto a ubytovaní sme ešte s priateľmi dostali chuť na krátky prieskum okolia a jedno zaslúžené, čapované, orosené, poľské pivko. Hotelovú reštauráciu nám zatvorili, tak sme vyšli do nočných ulíc. Preskúmali sme asi tri bloky ale žiaden podnik sme nenašli. Nuž asi sme na samej periférii a naše nároky sme znížili na otvorenú Non-Stop benzinku. Po chvíli hľadania nám vysvietená atika a vôňa fosílnych palív signalizovala, že sme v cieli. Obsluha sa na nás pozerala akoby sme boli z marsu. Keď sme si však kúpili tri pivá, priamo na mieste sme ich otvorili a začali sme sa rozprávať o zážitkoch z cesty evidentne znervózneli. Náš kamarát Jano keď má dobrú náladu tak ju vyjadruje hlasným až hurónskym smiechom, čo sa niekoľkokrát stalo aj na spomínanej benzínke. Obsluha nás najprv slušne a potom dosť dôrazne upozornila, že by sme už maili ísť. Vôbec sme tomu nerozumeli. Dôvod sme sa mali dozvedieť až na druhý deň.

Centrum mesta a nočný život.

Ráno po raňajkách sme sa rozhodli aj napriek tomu že sme večer nič nenašli, musí tu predsa byť nejaká kaviarnička, kde si dáme napenené kapučíno. Od domácich sme stále počuli iba centrum, centrum, centrum. Nevzdali sme to a nakoniec sme našli malý podnik, ktorý vyzeral sľubne. Keď sme vošli dnu, pani za pultom hneď vedela že sme zablúdili. Vo vnútri boli dva hracie automaty, jeden stôl a poloprázdny pult. Na otázku kafe ? Povedala že má iba vodku a CocaColu. Opustili sme miesto kde zastal čas a šli sme teda hľadať to centrum.

Bola sobota ráno a tak sme cestou pri každom stĺpe nachádzali fľaše a prázdne plechovky po

piatkových žúrkach. Na zastávku autobusu sme to mali asi dva kilometre pešo a chalani už začínali hundrať, že by sa hodil nejaký odvoz. Ako áno, ako nie asi dva metre od nás zastavila parádna limuzína a začali z nej vystupovať krásne baby, nahodené v minisukniach, lodičkách, načesané vlasy asi modelky. Na chvíľu som sa zamyslel, čo to je ? Pokiaľ viem nikto z nás až tak neposlúchal že by si zaslúžil predčasného ježiška. Sen však trval iba do momentu keď vysoká čiernovláska začala... akoby som to slušne povedal a už viem prišlo jej nevoľno od jahôd ktoré mala v šampanskom a musela ich dať von. Kamarátky jej kolegiálne držali dlhé vlasy, aby sa neušpinila. Po chvíli sa vpotácali späť do auta a boli preč. Asi rozlúčka so slobodou svorne sme skonštatovali, a konečne sme sa dostali na zastávku a dočkali sa aj nášho transportu do vytúženého centra.

„Asi sa tu dosť pije“ skonštatoval Jano, jeho teória bola ešte v ten večer nevyvrátiteľne potvrdená.

Čím viac sme sa blížili do centra, tým bolo mesto farebnejšie a prívetivejšie. Boli tu krásne budovy, milí ľudia a s každým sme sa vedeli dohodnúť po slovensky, alebo po anglicky. Teda okrem jedného predavača kebabu, ale on asi nebol ani Poliak. Všetci sme si u neho objednali kebab. Náš kamarát Peťo jedáva tieto veci čisté, ako on sám hovorí “bez zeleniny bez kečupu a iných príloh“. Objednal si teda aj on kebab bez zeleniny a opakovane sa predavača po anglicky aj slovensky pýtal či mu rozumie. Veselý predavač kýval hlavou že yes, OK. Potom mu podal kebab ktorý bol krásne zdobený šalátom, kapustou, rajčinou a aj uhorkou. Peťo s ľadovým kľudom zaplatil a popri plejáde slovenských nadávok (ktoré nemôžem publikovať lebo píšem pred 22:00) hodil celý chutne vyzerajúci pokrm pred očami predavača rituálne do koša a odišiel.

V centre sme navštívili aj údajne najškaredšiu budovu v meste, Palác vedy a kultúry. Kedže sa jednalo o naozaj monumentálnu stavbu z čias komunistov, všetko tam bolo gigantické. Mne sa celkom páčila, ale chalani povedali že nemám vkus. Hore na veži bola nádherná vyhliadka na celú Varšavu. Mesto sa rozprestieralo doďaleka kam len oko dovidelo. Všetky budovy, parky, námestia boli omnoho viac rozložené do priestoru. Navštívili sme aj blízky park kde prebiehali rôzne sobotné zábavky.

Z pamiatok v centre sme samozrejme nevynechali rodný dom Madam Curie, slávnej rodáčky ktorá dostala za svoju prácu dve nobelove ceny. Nablízku bolo aj krásne námestie Castle Square (Plac Zamkowy). Všetky stredoveké pamiatky boli však až v podozrivo zachovalom stave. Ako som mal možnosť sa dozvedieť, tak mesto a jeho obyvatelia to cez druhú svetovú vojnu naozaj schytali. Mesto bolo systematicky bombardované a bolo zničených takmer 80 percent zástavby starého mesta. Po vojne sa začala jedna z najrozsiahlejších rekonštrukcií a celé staré mesto bolo obnovené do pôvodného stavu. Preto sa nám všetko javilo ako nové. Keď už sme sa dosýta pokochali pamiatkami a ledva sme prepletali nohami nečakane nás zaskočil hlad. Začali sme sa teda obzerať po slušnej reštaurácii kde by sme sa najedli.

Najprv sme zašli do mexickej reštaurácie kde si nás dlho nikto nevšímal. Postávali tam síce chuanity v krásnych krojoch ale nezaujímali sa o nás. Z kuchyne zrazu vybehol Zorro s čiernou maskou a bežal s jedlom v ktorom bola zapálená prskavka. Strieľal z pištole a trielil ku stolu kde bolo asi dvadsať hostí. Jedlo položil na stôl niečo po španielsky povedal a pakoval sa preč, pri spiatočnej ceste stratil aj pištoľ. Jedna plnoštíhla pani vstala od spomínaného stola zodvihla zbraň a so slovami „mein got“ išla do kuchyne, pištoľ pritom držala v ruke akoby šla vylúpiť banku. Na finále grande sme už nepočkali a šli sme do iného podniku. Vykonštruovali sme ale historku do konca ako to asi vyzeralo, keď k pokladni prišla korpulentná nemka a s pištoľou v ruke niečo vysvetľovala poľskému personálu. Nás už však zlákali vône vo vedľajšom podniku a keď sme sa dozvedeli, že to je krčma Smíchov a čapujú tam české pivo, mali sme zrazu vo všetkom jasno. Ja som si objednal ich tradičný poľský bigos. Je to vlastne zapečené bravčové, bôčik slanina cibuľa kapusta a rôzne koreniny. Pre lepšiu predstavu môžete kliknúť napríklad sem. Jedol som už aj lepšie veci ale, tradičnú kuchyňu hostiteľskej krajiny treba ochutnať. Jedlo sme zaliali pravou nefalšovanou dvanástkou Plzeň. Po večeri sme sa už len bezcielne potulovali po nekonečných uliciach rozľahlej Varšavy a fučali ako kone čo sa prejedia.

Našu celodennú prieskumnú misiu sme sa rozhodli zakončiť v centre kde to vraj v noci žije. Metro prestalo chodiť okolo desiatej večer a celý transport ľudí obstarávali električky a autobusy. Vôbec to, ale dopravu nekomplikovalo, lebo električky chodili zhruba v dvojminútových intervaloch. Atmosféra mesta sa postupne menila, vagóny boli plné na prasknutie a väčšinu cestujúcich tvorili alkoholom podgurážený mladí Poliaci a možno aj turisti to už sa nám nepodarilo identifikovať. Nastupovali sme pri benzínovej pumpe, kde pri okienku na platenie stála slušná fronta. Celá budova bola zavretá a zamrežovaná a obsluha predávala palivo, ktoré sa rozhodne nelialo do áut, ale do smädných hrdiel zábavychtivých mladých ľudí. Všade bolo plno hluku a chaosu. Keď sme vystupovali po schodoch na nástupište, asi 10 cm. popri hlave mi presvišťala polodopitá fľaša od vína a s treskotom sa rozbila na schodoch. Či sa jednalo o pokus o atentát, alebo chlapíkovi už víno jednoducho nechutilo sa už asi nedozvieme. Všetkých naokolo to nechalo chladných, asi tu boli na podobné veci navyknutí. Natrepali sme sa teda do preplnenej električky a šli sme do bájneho centra. V Centre to naozaj žilo, podniky boli preplnené a ľudia popíjali aj vonku, bez problému na zástavkách, alebo lavičkách. Kúpili sme si teda aj my pivo do ruky a s povzdychom „Už sme starí na tieto blbosti“ sme čakali na nočný spoj ktorý nás zoberie späť na kľudnú perifériu do nášho hotela. Nočák nakoniec prišiel, avšak nešiel priamo, ale snažil sa pokryť čo najväčšiu plochu mesta. Cesta sa nám tak namiesto štandartných dvadsať minút, trvala vyše hodinu. V autobuse však bolo tiež veselo. Cestovalo s nami aj niekoľko fanúšikov slávneho klubu Légia Varšava. Priamo oproti nám sedel asi osemnásť ročný mladík a spokojne si driemal. Zrazu sa zo zadnej časti autobusu ozvalo:“Juru žiješ“ Mladíka akoby vystrelilo a na plné pľúca začal hulákať „Légia Varšáva to najlepší klub, kto neverí to chuj mu vďžub“ (aspoň takto sme to foneticky počuli), a znova sa uložil do kómy. Za päť minút mu kamaráti znova nahrali “Juru žiješ ?“ a on že „Légia Varšáva...“

Toto sa opakovalo asi desať krát pokiaľ sme nevystúpili v našej cieľovej stanici. Až neskôr som sa dozvedel že Légia Varšava má pomerne problematických až chuligánskych fanúšikov. No pokaždé keď sa stretneme s priateľmi a jeden z nás nahodí „Juru žiješ ?“ tak už svorne zanôtime „Légia Varšáva..“

Na druhý deň ráno nás čakalo už iba odubytovanie a cesta domov. Naši maďarský spolucestujúci boli

po večernej párty unavený a tak sa už v autobuse príliš neoslavovalo. Počítali sme s tým že cesta bude trvať kratšie ako zo Slovenska. Nuž netrvala, asi stopäťdesiat kilometrov za Varšavou sme s autobusom zle odbočili a autoznačky nám začali signalizovať že sa znova blížime do hlavného mesta Poľska, ktoré sme nedávno opustili. Jano už tvrdil, že na obzore zahliadol Baltické more. Po interpeláciách a apelovaní šoféri napokon súhlasili, že ideme zle a stočili to znova na juh. Slovenské hranice sme tak prekročili až podvečer. Po pár kilometroch na našom území nás zastavila

mýtna polícia. Maďarskému prepravcovi vypršalo predplatné už deň pred vstupom na Slovensko a tak sme mali ďalšiu nútenú prestávku, kde som sa zhostil úlohy tlmočníka medzi čadčianskymi policajtmi a maďarskými šoférmi autobusu. Na blízkej benzínke doplatili mýtne, a dostali iba minimálnu pokutu. Keď sa však z policajnej vysielačky ozvalo: „Ozbrojený lupič v Poľsku vykradol benzínovú pumpu, je nebezpečný a mieri na Slovensko“, tak nás radšej poslali rýchlo ďalej. Celkovo bola cesta dlhá, Varšava rozľahlá a pilo sa tam fakt veľa. Viete ale ako to chodí, zlé spomienky časom vyblednú a ostávajú len tie dobré. Vo Varšave teda bolo výborne, ak by som sa tam niekedy chcel vrátiť tak jedine letecky.