Bulharsko - Sofia 2.časť

Parky a Pohorie Vitoša

Druhý deň sme sa zamerali skôr na prírodné krásy Sofie a okolia. Začali sme v parku Borisa Gradinova, ktorý sme mali najbližšie. Bolo pekné slnečné počasie a to do parku prilákalo množstvo domácich. V parku to bolo, akoby sa tam konal festival, alebo jarmok. Všade boli rodinky s kočiarmi, popod nohy sa nám preháňali malé deti na kolobežkách, odrážadlách, alebo aj na inline korčuliach.

Vládla tu vysoko pozitívna jarná nálada. V parku bolo tiež nespočetne sôch na každom rohu. Zelené plochy striedali fontány a jazierka, ktoré ešte neboli v prevádzke. Aspoň v mysli som si predstavil, aké krásne to tu musí byť napríklad v máji, keď je všetko zelené a fontány pracujú. Jar, ale len začínala a tak sme sa okolo obrovského národného štadióna Vasila Levského presunuli do ďalšieho parčíku Княжеска градина (kráľovská záhrada). Tomuto parku dominoval obrovský pamätník Monument Sovietskej Armády. Na jednotlivých stupňoch pamätníka odpočívali a vyhrievali sa turisti, ale aj domáce zamilované páriky.

S tým asi stavitelia nepočítali, doba však ide ďalej treba sa prispôsobiť. V prednej časti námestia mali mladí adrenalínoví nadšenci postavení skate park a skúšali tu rôzne figúry. Občas sa im zadarilo a občas nastal tvrdý stret s betónom. My sme zamierili k stanici metra a našim cieľom bolo pohorie Vitoša, ktoré sa hrdo vypína nad mestom. Presný plán cesty som nemal, predpokladal som že dobrým začiatkom bude dostať sa metrom na stanicu metra Vitoša. Na tento deň sme si kúpili celodenné lístky, aby sme mohli ľubovolne prestupovať. Jedna zaujímavosť, aj keď máte celodenný lístok zakaždým keď idete do metra treba si ho u tetušky v okienku aktivovať, ona tam má taký scaner, kde to pípne a hotovo. Do autobusu proste nastúpite. Na rozdiel od Budapešti sme nestretli ani jedného revízora. Po prestupe na stanici Serdica sme sa dostali na konečnú metrostanciu Vitoša a čakali sme že nás privíta úpätie hory s turistickými cestičkami.

Nuž nebolo to presne tak. Vystúpili sme pri obrovskom obchodnom centre a les začínal dobré dva kilometre na dohľad. Na rozmýšľanie sme si dali kávu a bagetu zo Starbucksu a znova nám pomohla technika, google mapy. Trasy miestnych autobusových liniek som nepoznal, vedel som, že sa chcem dostať ku IKEI. Za ňou je totiž údajne lanovka, ktorá vedie na vrchol. Sadli sme teda na prvý

autobus, ktorý šiel smerom k hore. Akonáhle vybočil iným smerom prestúpili sme na iný, výhoda celodenného lístku. Po dvoch prestupoch sme sa dostali ku IKEI a ďalšiemu obrovskému obchodnému centru. Tu som zistil, že niečo na tých šialených šoféroch predsa len bude. Už sme boli na vonkajšom obchvate mesta, premávka tu bola rezkejšia ako v centre. Bežne sa stávalo že miestny darcovia orgánov, prechádzali celý kruhový obchvat driftom na plné pecky. Motory revali ako na závodnom okruhu a miestny motorkári tiež neostávali pozadu. Akonáhle boli na rovinke tak rozvrešťali svoje nadupané stroje a predbiehali aj tie najrýchlejšie autá. Obišli sme teda peknú veľkú švédsku IKEU a zamierili k lanovke. Bola to taká pohodová prechádzka asi kilometer do mierneho kopca. Vnútri budovy odkiaľ štartovala lanovka bola otvorená požičovňa lyží. To ma celkom zaujalo, lebo my sme boli už iba v tričkách a teplomer ukazoval 22 stupňov. Kúpili sme spiatočný lístok a nastúpili do drsne vyzerajúcej kabínky. Po 27 minút trvajúcej ceste lanovkou a po 6,2 kilometroch stúpania a klesania som veru ocenil, že celý deň som nosil vetrovku a čiapku, pod vrcholom totiž vrcholila lyžiarska sezóna. Sneh bol síce mokrý, ale lyžovalo a sánkovalo sa ostošesť.

Pri pohľade na moje botasky brodiace sa v hlbokom snehu sme radšej rýchlo zamierili do miestnej

reštaurácie. Obavy z vysokohorskej prirážky sa ukázali ako neopodstatnené a tak sme si dali na vrchole Vitoše neskorý obed. Ja som si konečne dal bulharskú pečenú papriku s bylinkami a šopský šalát. Manželka ochutnala mišmaš. Teda lečo s balkánskym syrom, oboje bolo fantastické. Celkovo sme v Sofii jedli iba dobré veci. V každej reštaurácii mali na výber rôzne šaláty a takisto aj mäsové pochúťky. Najviac som sa bavil keď sme objednali domáci chlieb, raz to bola placka inokedy posúch a priniesli nám aj niečo ako normálny chlieb, alebo picové cesto. V deň odchodu som si dal ich špecialitu studenú polievku tarator z uhorky mlieka a kôpru, ak máte radi nové chute určite doporučujem. Lanovka premávala iba do 16-tej a tak sme sa po krátkej prechádzke po zasneženom lese poponáhľali, aby nás tu náhodou nenechali v tejto zime. Cestou dolu som si uvedomil, že na úpätí hory je celkom čulá stavebná aktivita, rástli tu nové hotely, ale aj obytné domy a bytovky. Niektoré však už boli evidentne niekoľko rokov bez zásahu, iba zakonzervované pre budúcnosť, alebo proste počas stavby došli peniaze. Po návrate dole sme na cestu do centra zvolili inú trasu než akou sme prišli. Rozhodli sme sa, že si pozrieme niečo aj z búrlivej, socialistickej výstavby. Zvolili sme trasu cez veľké sídliská Mladosť 4, Mladosť 3 a Mladosť 2. Mladosť 1 sme už nevideli, lebo sme ju prechádzali metrom. No poviem to asi takto, boli tu aj pekné rekonštruované, alebo nové paneláky, ale boli tu aj vežiaky v dosť biednom stave. Určite to tu potrebovalo poriadne jarné upratovanie. Mojou prácou je inštalácia internetu a satelitov, mojej pozornosti neunikla ani špeciálne ukladaná kabeláž na fasáde domov zvonka. Neviem Vám to nijako opísať preto radšej prikladám fotky. Poviem Vám jedno, poruchu by som v takom klbku určite hľadať nechcel. Napriek tomu to však všetko nejako fungovalo a internet v našom aparmáne išiel naozaj bleskovo.

Celkovo pobyt v Sofii hodnotím vysoko pozitívne. Užili sme si s manželkou super výlet. Ak hľadáte program na predĺžený víkend Sofiu určite zvážte.

Let do Sofie a lietanie.

Ako som už spomínal na let do Sofie som vybral spoločnosť WizzAir, ktorá nedávno začala lietať priamo z Bratislavy. Prvý pocit pri objednávaní leteniek bol pozitívny. Perfektne prehľadne nadizajnované stránky, rovnako ako aj mobilná aplikácia. Oproti Ryanairu som napríklad ocenil, že celý objednávací aj registračný proces bol v slovenčine. Už od začiatku som bol rozhodnutý, že sa stanem aj členom ich discount clubu, tak som si hneď pri prvom lete túto službu aktivoval. To čo ma prekvapilo bol koncový účet za letenky, aj po zaplatení 29,99 € a započítaní zliav som sa dostal na cenu za jednu cestu za 19,20 €. Všetky ďalšie lety na rok už budú podľa cenníka discount club. No a ako to už pri nízko nákladovkách chodí letenka za hubičku a potom príplatky. Priplatiť sa dá naozaj všetko poistenie, prednostné miesta, samotný výber miesta, priority boarding, finančná náhrada pri meškaní letu atď, atď. Ja som si priplatil iba výber sedadla, aby sme počas letu sedeli s Monikou vedľa seba. Celkovo ma tak jedna cesta vyšla na 27 €. Počas nastupovania som sledoval ostatných

pasažierov a viac ako polovica už využíva elektronickú formu palubného lístku. Tu by som spomenul jednu nešťastnú pani v Sofii, ktorá mala palubný lístok iba odfotený mobilom, bolo to rozmazané a jednoducho neprešla ani cez prvú kontrolu, ako dopadla už neviem. Ja som mal so sebou aj vytlačené palubné lístky, ale pohodlne postačili tie v aplikácii mobilu. Čo sa týka flotily tak Wizz používa výhradne Airbusy, konkrétne A320 a predĺženú verziu A321 na rozdiel od Ryanairu, ktorý zase používa výhradne Boeingy 737. Pri nastupovaní v Bratislave keď sme vošli na dráhu ja som uvidel majestátny Airbus A320 v plnej kráse a Monika uvidela citujem “Jé aké pekné ružové lietadlo hodí sa mi k šatám“

Let do Sofie prebiehal kľudne. Na spiatočnej ceste bolo zatiahnuté a keďže sme stúpali cez dažďové mraky, užili sme si aj poriadne turbulencie. Pozrite sa v krátkom videu.