Maďarsko - Budapešť

Budapešť – predvianočná návšteva
Pohľad z Gellértovho vrchu na mesto
Rok 2017 bol cestovateľsky celkom úspešný, chcel som ho zavŕšiť ešte nejakým pekným výletom a návštevou ďalšej európskej metropoly. Voľba padla na nášho južného suseda, a tak sme navštívili predvianočnú Budapešť. Viac o tomto podarenom výlete, si môžete prečítať v ďalšom blogu, poradí trinástom.

Cesta a ubytovanie
Budapešť je našim rodným končinám geograficky blízko a tak som ako formu prepravy navrhol vlak. Z radov niektorých účastníkov zájazdu sa síce ozývalo reptanie (samozrejme nebudem nikoho menovať, že Janko). Ale nakoniec sme sa dohodli, že priplatíme pár eúr a pôjdeme prvou triedou. Toto sa ukázalo ako geniálna myšlienka, lebo termín nášho výletu pripadal na predĺžený víkend a tento nápad dostalo ďalších asi tisíc Slovákov, všetkých sme potom stretávali v meste. Luxusne sme sa pousádzali a keď nám sprievodca rozdával minerálku, ktorú sme mali v cene lístka, iba skonštatoval, že sme urobili dobre a že druhá trieda celého vlaku je plná po strop. Hneď vedľa nás bol jedálenský vozeň kde bolo tiež plno a tak sme si len pri bare dali malé pivko na stojáka. Keďže vlak patril Českým dráham, dostali sme si asi tú najlepšiu plzeň. Potom už cesta na Budapest-Keleti pályaudvar prebiehala iba v dobrej a veselej nálade.
Pivko v jedálenskom vozni
Do Budapešti sme dorazili niečo po desiatej doobeda a ubytovanie sme mali dohodnuté až po 14:00. S našu hostiteľku Líviou sme sa dohodli, že nás bude čakať už na obed okolo 12:00. Podľa fotiek z portálu www.airbnb.com sme vedeli že to bude pomerne pekné ubytovanie. Realita nás však veľmi príjemne prekvapila. Jednalo sa o starší byt v centre mesta, kompletne moderne prerobený. Vstupná brána a architektúra domu mala svoju neopakovateľnú atmosféru, ale vo vnútri to boli luxusné priestory, dokonca s vysoko rýchlostným wifi internetom. Na stanicu metra sme to mali asi štyri minúty pešo, a najbližšie obchody, alebo fastfoody priamo oproti domu. Veľká, plne vybavená kuchyňa a dve kúpeľne. No a najlepšie, že to všetko za necelých 12 EUR osoba/noc, milujem cestovanie s airbnb. Keď sme sa s domácou Líviou dohadovali, dokedy máme byt opustiť, najprv pekne formálne v angličtine, potom ma však môj mozog spontánne prepol na maďarčinu, okamžite sa jej prístup zmenil. Nič už nebol problém a namiesto 10:00 checkout, sme mohli odísť kedykoľvek nám vyhovuje. Toto sa mi už potom stávalo neustále. Môj pôvodný zámer bol, že si precvičím komunikáciu v angličtine a všetky rozhovory som naozaj začínal anglicky, väčšinu som však končil v maďarčine. Video nášho ubytka


Presuny po meste – Budapeštianske Metro
Cesty metrom mám rád, je to rýchle pohodlné a keďže na Slovensku žiadne metro nemáme, tak to má aj takú zvláštnu zahraničnú atmosféru. Budapeštianske podsvetie brázdia celkom tri typy metra. Modrá, červená a moja najobľúbenejšia žltá trasa. Táto linka sa tiež zvykne nazývať malé metro. Trasu otvorili už v roku 1896 a bolo to prvé metro v Európe (okrem Londýna). Stanice metra majú dodnes obkladačkovú výzdobu a eskalátory by ste hľadali márne. Pekne po svojich, ale nebojte sa je to len jedno poschodie pod zemou. Ďalšie dve trasy sú červená a modrá tie už sú zakopané o niečo hlbšie. Náš výlet trval tri dni tak sme si spočítali, že bude najvýhodnejšie platiť si každú jazdu samostatne. Poctivo sme si cvakali lístky pri každom vstupe do metra. A robili sme dobre, počas víkendu nás revízori kontrolovali asi šesť krát. Takže v týchto časoch sa v Budapeštianskom metre oplatí určite cestovať s lístkom, pozor nezahodiť ho kým neopustíte metro úplne, lebo všetky kontroly boli pri východe zo stanice.

Na staniciach malého metra je pôvodná výzdoba


 
Kde sme boli
Ihneď po ubytovaní sme už nestrácali ani minútku a vybrali sme na prehliadku mesta, Jedna z našich prvých ciest viedla samozrejme k Dunaju kde sme si chceli prehliadnuť slávne Budapeštianske mosty. Ešte pred nástupom do metra som si uvedomil že som si zabudol čiapku na byte, vracať som sa už nechcel, tak som poprosil vesmír o nejaké elegantné riešenie. Hneď pri vchode do metra bol obchod Olcsó arúk(lacný tovar) Mali tam čiapku presne pre mňa za 100 HUF. Keď som si to prepočítal tak je to asi 30 centov. Tak mi napadlo, že presne toto sa mi stalo aj Londýne a Dubline, asi by som z toho mal urobiť tradíciu. K Londýnskej čiapke za 1 Libru a Dublinskej za 8 € teda pribudla aj Budapeštianska za 30 centov. Hriala ale pekne. Začali sme pri moste slobody (Szabadság híd), je to parádna zelená železná konštrukcia, keď si uvedomím, že tu stojí od roku 1896 budí to rešpekt. Ako jediný most ostal zachovaný v pôvodnom stave. Blízko pri moste oproti honosnej stavbe Gellértových kúpeľov sme navštívili skalný kostol (Sziklatemplom) Duchovné miesto, schované do skalného masívu. Vnútorné priestory vyzerali úchvatne, počas bohoslužby tu musí byť úžasná akustika. Po prehliadke kostola sa už vonku začalo stmievať a tak sme návštevu Citadely na vrchole hory nechali na ďalší deň. Po moste slobody sme prešli na druhý breh a začali sme snoriť kde by sme čo zjedli.

Most Slobody
 
Našťastie sme narazili na malé námestíčko, kde už prebiehali vianočné trhy. Vôňa pečeného mäsa, zemiakových placiek a vareného vína sa rozliehala až po Dunaj. Dali sme si malú večeru a po poháriku vareného vína. Menší šok zažil náš kamarát Peťo, keď si objednal placku z pečeným mäskom a chlapík povedal že mu to trošku prihreje. Hodil teda materiál na horúcu platňu, chvíľu ho len tak obracal, potom vytiahol originál železnú žehličku z prelomu osemnásteho a devätnásteho storočia plnú žeravých uhlíkov a bravčovinu elegantne dožehlil. Tu sme narazili aj na náš prvý, našťastie aj posledný trapas pri platení. Keď už sme všetci pežúvali a prišlo na platenie teta v stánku povedala že to bude 7600 forintov, ja som to zle preložil a nášmu pokladníkovi som povedal že chce 760, nejak mi nedocvaklo, že to je približne 2.50 €. Peťo teda tetuše podával 800 forintov, ale uškŕňal sa, lebo vedel, že to je málo, ona tiež silno protestovala a tak som mu povedal nech jej nechá tringelt 800, stále mi to nedošlo. Keď sa ma Peťo, už so smiechom pýtal či to náhodou nebude 7000, pani okamžite zareagovala a pekne po slovensky povedala igen sedemtisic.

Porciu mäska bolo treba prižehliť 

Vonku už začínala poriadna zima, tak sme našu pozornosť zamerali na pekne vyzerajúcu stavbu, ktorá sľubovala úkryt pred vetrom. Ukázalo sa že sa jedná o slávnu tržnicu (Vásárcsarnok).
Vnútro tejto parádnej budovy tvorili dve poschodia. Na prízemí boli rozložení obchodníci s ovocím zeleninou. Regály sa prehýbali pod váhou najrozmanitejšieho tovaru. Okolo sekcie s údeninami sme prechádzali veľmi pomaly, aby sme si vychutnali všetky vône. Nakoniec sme neodolali a kúpili sme si na večeru mangalicovú čípóš klobásu. Tu sme na žiadnu jazykovú bariéru nenarazili, obchodníci sa s vami dohodnú skúšali english, rusky, poľsky a nakoniec aj po slovensky. Horné poschodie bolo vyhradené pre darčeky, módu, ľudovú tvorbu a všetko čo si len viete na trhovisku predstaviť. Osobitnú pozornosť by som venoval oddeleniu bufetov. My sme mali smolu, že sme sem prišli tesne po tom ako sme sa najedli pred tržnicou. To čo sme tu našli, bola extáza pre všetky zmysly, vône, farby, tvary a určite aj chute podľa spokojne vyzerajúcich návštevníkov. Boli tu mäsové dobroty, tradičná kuchyňa, rôzne zahraničné špeciatity a aj plno cukrárskych skvostov. Rozhodli sme sa, že sa sem určite počas nášho výletu vrátime. Toto sa nám však už nepodarilo, keď sme sa v nedeľu vrátili tržnica bola zatvorená. Aspoň teda vieme kde budeme začínať našu najbližšiu návštevu Budapešti. Na trhovisku sme si ešte dali aspoň kávu a šli sme za našim ďalším cieľom.

Tržnica (Vásárcsarnok)

Po nočnom nábreží sme sa presunuli k ďalšiemu slávnemu mostu Széchenyiho reťazovému mostu (Széchenyi Lánchíd) . V roku 1848 bol prvým mostom, ktorý spojil oba brehy Dunaja a zároveň dve historické mestá Budín a Pešť. Po moste sme prechádzali ako peší turisti, je to parádna stavba vzbudzujúca úctu a rešpekt. Keď sme si ho na druhý deň pozreli za denného svetla, skonštatovali sme, že niektoré časti budú čoskoro potrebovať nový náter. Po Peštianskej strane sme sa prešli, aby sme mohli obdivovať najfotogenickejšiu budovu v meste, nočný nasvietený parlament. 

Nočný pohľad na Parlament
 
Pri návrate do nášho ubytovania sme sa stretli aj s odvrátenou a nie príliš svetlou stránkou Budapeštianskych podchodov. Takmer na každej zastávke kde sme boli sa podchody pod cestami zmenili na noclahárne pre bezdomovcov. Našli sme ich v centre, ale aj na našej domovskej stanici Blaha Lujza tér. Neboli nebezpeční ani doterní, len tam proste sedeli, alebo ležali vo svojich spacákoch s fľaškou v ruke, či pod hlavou.
Ďalší deň sme žltou trasou metra zamierili na Námestie hrdinov (Hősök tére). Mňa osobne tento monumentálny pamätník naozaj ohromil. Na podstavci v strede námestia je súsošie jazdcov Arpáda a náčelníkov kmeňov, symbolizujúcich príchod Maďarov do Panónskej panvy. Okolo tohoto súsošia sú v polkruhovej kolonáde sochy najvýznamnejších Maďarských panovníkov. 
Námestie hrdinov

Celý zvyšok soboty sme si vyčlenili na prehliadku Budínskeho hradu a okolia. Pôvodný zámer bol, že sa na vrchol vyvezieme tradičnou lanovkou, ktorá tu jazdí už vyše 141 rokov. Poslušne sme sa postavili do dlhočiznej rady, ktorá sa tu vytvorila aj napriek tomu, že nebol vrchol turistickej sezóny, odhadovali sme to na dobrých 45 minút, až trištvrte hodinu čakania. Po chvíli ku nám pristúpil jeden milý ukecaný človek a začal nás presviedčať či nevyužijeme radšej ponuku malých elektrobusov ktoré premávajú hore na hrad a potom v pravidelných intervaloch stoja na všetkých stanovištiach hradného komplexu. Niečo ako hop on hop busy. Zvyčajne týchto dotieravcov nepočúvam, ale táto ponuka sa zdala naozaj výhodná. Elektrobus bol pristavený okamžite bez čakania a cena lístka na celý deň bez obmedzenia nástupov a výstupov na jednotlivých stanovištiach zodpovedala cene jednej jazdy lanovkou. Po krátkej porade sme sa dohodli, že jeho ponuku prijmeme a z dlhej rady pred sme sa presunuli kúsok na prvú zastávku elektovozítka. Neskôr sme skonštatovali, že to bolo celkom výhodné riešenie a že sme ušetrili nielen peniaze, ale aj našu energiu na zvyšok dňa.
Ekologické vozidlo sa teda onedlho spolu s nami a ďalšími pár turistami, veselo štveralo na hradný kopec. Prvá zastávka bola Rybárska bašta. Je to jedno z miest odkiaľ je nádherný výhľad na mesto.
Postupne sme sa potom čiastočne pešo a čiastočne pomocou nášho zakúpeného mini elektro hoponhop busu presúvali po celom hradnom komplexe a obdivovali jeho vonkajšiu architektúru. Je to proste krásny kus dejín a majstrovské dielo architektúry. Na poslednej zastávke sme už potrebovali pauzu, kávu a vecko. Zapadli sme teda do pekne vyzerajúcej cukrárne. Práve sa uvoľnil stôl pre osem ľudí a tak sme neváhali a posadali sme si. Nechceli sme zneužívať pohostinnosť miestnych, tým že by sme iba zašli na toaletu a nedali si ani kávu a koláčik. Prišla servírka a neochotne s výrazom v tvári „No nazdar ďalší ľudia čo si asi budú chcieť niečo objednať“ nám ležérne poutierala stôl a odišla. Ponaťahovali sme unavené nohy, postupne sme všetci zašli na wecko. Trpezlivo sme čakali či nás niekto obslúži. Po štvrť hodine čakania, keď servírky mali stále kopec roboty s postávaním pri pulte a debatovaním o niečom, sme vstali a poloprázdnu cukráreň sme opustili. Tento nezvyčajný fenomén sme potom zaznamenali opakovane. Večer, keď sme boli v šport bare na pivo na nás tiež hrubo kašlali, pritom sme boli pomerne veľká skupina. Servírke prišiel frajer, tak sa s ním radšej bozkávala pri bare namiesto toho aby obsluhovala, aspoň sa ale venovala záslužnej činnosti. Keď sme sa nedočkali obsluhy, šli sme si nápoje kúpiť k baru. Znudená potetovaná barmanka sa celý čas opierala o pult a pomaly čapovala. Zazdalo sa mi, že ruku ktorou sa opierala o pult už s doskou spájala pavučina, toto by som ale neodprisahal. V bare do ktorého nás dokonca pozvala milá číňanka, sa u nás zastavil aj čašník, ale iba raz. Bar to bol štýlový celý v duchu diela JulesaVerna, ale tiež iba s neochotnou obsluhou. Asi sme trafili zlé obdobie mimo sezóny. Posledný deň sme sa prechádzali popri parádnych podnikoch do každého nás pozýval ochotní personál. Niekto z našej skupiny iba skonštatoval, aha aký pekný bar, ani tam by nás neobslúžili.
Po prehliadke hradu nás čakala ešte jedna atrakcia. Vonku bolo mrazivé decembrové počasie zatúžili sme po teple a trópoch, tak sme zamierili do Budapeštianskeho tropikária.
Na presun sme zvolili ďalší typ mestskej prepravy autobus, lebo sem už metro nejazdilo. Orientačné elektronické tabule na zástavke nás informovali presne kedy autobus príde a všetko sedelo na sekundu presne. Tropikárium je taká kombinácia tropickej záhrady a podmorského sveta. Vtáci si tam voľne poletujú a v jazierku pod mostom spokojne plávajú dva supernažrané krokodíly. Teda to som iba predpokladal, lebo okolo nich plávali tučné ryby, tieto majestátne plazy to však nechávalo chladnými. V morskom svete sme sa pokochali krásnymi výjavmi ako v dokumentárnom filme z austrálskeho korálového masívu. Dali sme si aj povinné selfíčko so žralokmi. Zámer sa podaril ostalo nám naozaj teplejšie, aj na duši.

selfíčko so žralokom

video tropicariumceluste tropicarium
  
Na posledný deň sme si nechali menšiu prechádzku od Gellértových kúpeľov hore na Gellértov vrch. Bolo to ďalšie miesto, kde sme sa mohli kochať krásnym pohľadom na panorámu mesta. A trošku sme prevetrali aj stav našej kondície, pri výstupe na kopec. Poobede nás už čakal len presun na stanicu Keleti pálya udvar a odchod domov. Tu som mal tiež jednu milú príhodu s pani čo predávala miestenky. Na zahraničné spoje mali vyčlenené na stanici osobitné okienko a tak som poslušne čakal v rade za nechápavým Indom, ktorý rozčuľoval pani pri okienku. Keď som prišiel na radu za okienkom sedela približne 60 ročná pani a mala evidentne zlú náladu. Plynulou angličtinou na mňa stroho prehovorila, čo teda ja od nej chcem. Sekundu som zaváhal a spýtal som sa či môžem aj po maďarsky. Jej tvár sa rozjasnila ako slnko, zlá nálada bola tatam odpovedala, samozrejme a premenila sa na najmilšiu osobu na stanici. Na otázku koľko stoja miestenky do nášho vlaku v prvej triede mi najprv povedala cenu, ale hneď ma začala ubezpečovať že miestenky nebudeme potrebovať, lebo tento spoj má v prvej triede vždy dosť miesta. Pekne som poďakoval a za ušetrené toliare sme si ešte oproti stanici dali výbornú kávu.
V Budapešti sme si stihli pozrieť iba naozaj malú časť pamiatok a je tam toho ešte naozaj veľa čo pozerať. Určite sa sem vrátime keď bude trošku teplejšie a navštívime miesta na ktoré nám nevyšiel čas. Veď je to tu hneď za rohom asi dve hodiny vlakom. Na záver jedna dobrá správa, okrem vlaku sa dá do Budapešti už komfortne cestovať aj autobusomhttps://www.startitup.sk/local-regiojet-pridava-novu-autobusovu-linku-po-ktorej-slovaci-tuzili/ hlavne ma zaujala možnosť elegantne sa dostať na letisko, odkiaľ je možnosť výhodne cestovať ďalej do sveta.


Nádvorie nášho ubytovania.


Zastávka malého metra.


Na trhoch to nádherne rozvoniavalo.


Széchenyiho reťazový most bude potrebovať natrieť.


Bezdomovci v podchodoch.


Na tržnici.


Námestie hrdinov.



Ahoj Budapešť určite sa vrátime...

 







Komentáre

  1. Servus Peto,
    trosku si zmuznel od kedy som ta naposledy videl a Monika je ostala peknou ako byvala pred XXX-rokmi ale najradsej som ze si si konecne precvicil madarcinu a najblizsie ked sa stretneme tak hodime rec. Drz sa starec a pozdravujeme aj Moniku. Oto a Hajnalka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Maďarčinu som teda precvičil poriadne, ale neuveríš minulý víkend som precvičil aj ruštinu. Zaskočil som s Monikou na romantikuš výlet do Sofie. Pozdravjem celú Vašu rodinku a želám všetko dobré.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára